Vo zvieracej ríši sa dejú mnohé veselé, ale aj vážne veci. Rovnako ako v živote ľudí.
Zažívame smutné, vtipné, zaujímavé i zdanlivo neriešiteľné situácie, ktoré každý z nás vníma inak. Príbehy o zvieratkách sú vlastne príbehmi ľudí. Poukazujú na naše nedostatky, učia nás, ako sa máme správať nielen k iným, ale aj k sebe, vážiť si jeden druhého a pochopiť, že na svete sme aj preto, aby sme si navzájom pomáhali a aby sme rodičom i starým rodičom dokázali vrátiť lásku, s ktorou nás vychovávali.
DANA HLAVATÁ (1957) – vyštudovala žurnalistiku na FF UK. Už 22 rokov pracuje ako televízna dramaturgička v RTVS. Pripravuje relácie pre malých, menších aj najmenších divá- kov, no dramaturgicky pripravuje aj relácie pre dospelých. Štyridsaťšesť rokov sa venuje písaniu prózy pre deti, ktorá nevychádza len knižne, ale jej rozprávky si deti mohli vypočuť aj v rozhlase a vidieť v televízii. Venuje sa i výtvarnej tvorbe a písaniu pre dospelých, za svoju tvorbu získala ocenenia doma aj v zahraničí. Z jej pera vyšlo už 34 knižiek. Najväčšou životnou inšpiráciou je pre ňu ročná vnučka Emka.
Prečítajte si malý úryvok, z tejto nádhernej knižky.
Orangutan a blchy
Blchy boli vo vytržení. Podarilo sa im ujsť z domu, uniknúť rodičom. Radosť im kalil iba strach z toho, čo bude, ak ich dajú hľadať. Aby mali istotu, že ich nik nenájde, skákali dňom i nocou, kým sa celkom neunavili a kým sa neocitli čo najďalej od domova. Vtom zbadali obrovského orangutana. Pochutnával si na listoch stromu a zamyslene hľadel do diaľky.
„Aký super ooobrovitý kožuch! Nasťahujeme sa doň a nikto nás v ňom neobjaví,“ potešili sa blchy a rozbehli sa k orangutanovi.
Hoci bol starý, zrak aj sluch mu ešte slúžili. Blchy nielen začul, ale aj zočil. „Čo tu chcete, otravy?“ spýtal sa a vyceril velikánske zuby.
„Prišli sme ťa rozveseliť v tvojom smutnom a nudnom živote,“ vymýšľali si blchy.
„Vylezte mi na chrbát!“ zvolal orangutan.
Blchy sa preľakli, že sa nahneval. Vzápätí im nastavil chrbát, a tak mu rýchlo naskákali do kožucha. Netušili, že už je v ňom nasťahovaných ďalších sto bĺch.
„Vypadnite odtiaľto! My sme tu boli prvé!“ jedovali sa blchy, ktoré boli dávno udomácnené v kožuchu orangutana. „Pre vás tu už miesta niet!“
Blchy sa nemienili dať vyhodiť. Podarilo sa im skočiť do výšky kolien orangutana, ktorý sa krátko nato načiahol za listami. Po tom, čo niekoľko z nich požul, prudko vstal, lebo chcel zájsť hlbšie do lesa.
Staré blchy vedeli, že vtedy mu majú vyliezť čo najvyššie na chrbát. Tie, čo sa iba pred chvíľou prisťahovali, sa však prestrašene zviezli z nôh orangutana. Keby v poslednej chvíli neuskočili, bol by ich nechtiac prišliapol. O vlások unikli smrti. Šťastné, že to prežili, skackali domov. Radosť im kalil strach z toho, čo ich tam čaká, ak sa tam v zdraví dostanú.
Skutočnú radosť pociťujeme len vtedy, ak ju nesprevádza strach.