Jakub má 11 rokov a je to celkom obyčajný chalan. V škole ho prezývajú Pahýľ – nazval ho tak ešte v prvej triede spolužiak Aďo, keďže bol najmenším chalanom, a zostalo mu to. Aj keď teraz už patrí k veľkáčom. Je to taký malý mudrlant, ktorý sedí sám v lavici a vychutnáva si to. „Páči sa mi, keď sa môžem pohodlne rozťahovať. Nedokážem rozmiestniť svoje haraburdy na sotva šesťdesiatich piatich centimetroch,“ vysvetľuje vážne Jakub. No teraz sa všetko zmení!
Jakub je otrasený, keď sa dozvie, že jeho otec má priateľku. A tá je dokonca mamou jeho novej spolužiačky Anny, s ktorou si vôbec nerozumie. V jeden večer ho otec poprosí, aby sa o Annu trochu postaral, dal na ňu pozor, keďže je nová. No a kam posadia Annu? Samozrejme k Jakubovi, keďže jediný v triede sedí sám v lavici.
Prvé stretnutie dopadne katastrofálne. Anna Lososová je príšerná baba, ktorá sa na Jakuba zadíva, akoby bol len odporný hmyz. „Takú bezdôvodnú nezdvorilosť som ešte nezažil,“ posťažuje sa Jakub.
A keď sa ho otec spýta, ako sa mu nová spolužiačka páči, odvetí: „Ako vred na zadku!“
No Jakuba s Annou čosi predsa len spája. Je to nesúhlas s plánovaným sobášom ich rodičov. Spolu preto pripravia plán ako mu zabrániť.
Keď si môj otec chcel vziať mamu Anny Lososovej je nádherne ľudský a vtipne vyrozprávaný príbeh o priateľstve. Určený je deťom od 10 rokov a rozhodne sa pri ňom budú baviť aj staršie deti. Autorka Christine Nöstlinger ako jedna z piatich na svete získala obe najvyššie ocenenia vo svojom žánri – Cenu H. C. Andersena a Pamätnú cenu A. Lindgrenovej.
Začítajte sa do novinky Keď si môj otec chcel vziať mamu Anny Lososovej:
Stará mama tvrdí, že mačky dokážu vycítiť blížiace sa nešťastie. Už niekoľko hodín pred zemetrasením rozrušene pobehujú s naježenou srsťou a so stiahnutými ušami. Alebo deň pred tým, ako voda zaplaví nejaké miesto, uchýlia sa do bezpečia na vysoký strom.
Stará mama údajne poznala mačku, ktorá raz večer upaľovala krížom-krážom po dome a vrešťala tak hrozne, až si všetci mysleli, že sa zbláznila. To úbohé zviera vrešťalo tak nahlas, že nikto v dome nemohol zaspať. A to bolo veľmi dobre, pretože o polnoci začalo v kuchyni, čertvie prečo, horieť a jedovatý dym sa šíril po celom dome. Keby tí ľudia pokojne spali, asi by sa viac nezobudili.
Žiaľ, my nemáme doma mačku, pretože otec sa hrozne rozkýcha a rozkašle, keď vzduchom preletí čo i len jeden mačací chlp. Mačky možno ani nedokážu predpovedať ten druh nešťastia, aké hrozilo mne, pretože nešlo o požiar, povodeň či zemetrasenie, ale o medziľudské svinstvo, ako to nazýva moja mama. A navyše by mi nebolo pomohlo ani desať mačiek, ktoré dokážu takéto svinstvá predpovedať. Pretože som bol naivný hlupák, ktorý si myslel, že vlastný otec je k nemu absolútne úprimný a nemá pred ním žiadne tajomstvá.
Nezdalo sa mi ani trochu zvláštne, keď mi otec v posledný deň zimných prázdnin povedal: „Synak, zajtra k vám do triedy príde nové dievča. Dcéra jednej mojej kolegyne. Bolo by od teba veľmi milé, keby si sa o ňu trochu postaral.“
Práve som krájal slaninu na špagety Carbonara, sťažka som si vzdychol a zamrmlal som: „Dokelu!“ Pretože jediné voľné miesto v triede bolo vedľa mňa. A ja rád sedím v lavici pre dvoch sám. Páči sa mi, keď sa môžem pohodlne rozťahovať. Nedokážem rozmiestniť svoje haraburdy na sotva šesťdesiatich piatich centimetroch. Nie som síce žiaden samotár, no nemám rád, keď je niekto na mne príliš nalepený a musím z bezprostrednej blízkosti počúvať, ako grgá, mľaská, sŕka, siaka a prdí. A nepotrebujem nikoho, od koho by som odpisoval na písomkách. V našej triede patrím k dobrým žiakom.