Viete svoje dieťa správne pochváliť a v prípade potreby potrestať? Poradí vám náš odborník Róbert Kačalka.
Potreby ocenenia a pocity kritizovania sa týkajú každého z nás. Či už sme v roli zamestnanca, v roli partnera, sami voči sebe, ako aj v roli dieťaťa. A to sa týka aj nás dospelých, ktorí sme zároveň deti svojich rodičov.
Niektorí majú túto potrebu veľkú, na druhej strane kritiku a tresty znášajú veľmi skľučujúco aj vo vysokom veku. Práve tieto pocity môžu mať v neskoršom veku veľký vplyv na vnímanie vzťahov, očakávaní od vzťahu a tým pádom aj od predstavy šťastného partnerského, ale aj pracovného života.
Všetko je to odrazom nádoby z detstva, ktorú, buď vaši rodičia naplnili, alebo nenaplnili. Keď je nenaplnená, celý život sa ju pokúšate naplniť. Snažíte sa zavďačiť druhým ľudom, aby vás ocenili, robíte dobré skutky, ktoré sú však zištné, lebo očakávame, že si to možno niekto všimne a pochváli vás, čakáte od partnera, že vás bude neustále chváliť za všetko čo robíte pre neho a rodinu, alebo sa stávajú z vás workoholici, ktorí sa chcú zavďačiť šéfovi, byť ocenení, pochválení.
Na druhej strane ak sa vám nedarí, prežívanie neúspechov či dokonca trestov je neprimerane intenzívne. Sťahuje niektorých ľudí dole, prichádza apatia, smútok, depresia, ktoré môžu narušiť do značnej miery partnerské, ako aj pracovné vzťahy, motiváciu a tým aj výkony. Druhým extrémom je bezcitná cieľavedomosť, aby človek nesklamal ešte viac, a to na úkor zdravia či vzťahov.
„Rodičia sú za budúcnosť detí zodpovední“
Prečo sa to tak deje? Lebo chýba naplnená citová nádoba z detstva. A to sa týka aj vás ako rodičov, ste za ich pracovnú a partnerskú spokojnosť priamo zodpovední. A to každou pochvalou alebo trestom, ktorý im venujete napĺňate alebo vypúšťate citovú nádobu. Každá pochvala je v nej jednou kvapkou.
AKO CHVÁLIŤ
Nič nie je samozrejmosťou, využite momenty, kedy môžete venovať pochvalu, hlavne vtedy ak sa to nečaká. Vtedy padne vzácnejšie a má väčšiu silu. Platí tu však jedno dôležité pravidlo. Nikdy nechváľte dieťa ako osobu, vždy chváľte činnosť a trošku menej výsledky. Všimnite si rozdiely:
-
Si šikovný, ako si to upratal. ( hodnotím človeka dávam mu najavo, že nie je šikovný ak neupratuje)
-
Je tu pekný poriadok. ( konštatovanie výsledku)
-
Páči sa mi, ako je to upratané. ( emočne konštatujem činnosť )
Asi mi sami dáte za pravdu, že pochvala a uznanie má chytiť druhého človeka za srdce a teda musí prebiehať na úrovní pocitov, citov a emócií. Najužitočnejšia varianta je posledná tretia. Aj druhá je dobrá, ak ju sprevádza emočné zafarbenie napríklad spojené s pozitívnym údivom , príjemným prekvapením a pod.
AKO TRESTAŤ
Jedným z najväčších trestov pre deti, je ich kritika. Znižuje to ich sebahodnotu, sebavedomie, pôsobí dehonestujúco, miestami až ponižujúco a zahanbujúco, ak sa sa to deje aj pred inými ľuďmi. Platí tu pravidlo, aby ste nerobili svojim deťom to, čo sami nemáte radi. Cítia sa rovnako len s tým rozdielom, že sa často nevedia brániť.
„ Je dôležité si uvedomiť, čo trestom skutočne dosiahneme“
Ak za niečo trestáme je to preto, aby sme si vybili na deťoch zlosť, preto aby sme z nich spravili hlupákov, preto aby ste mali čím skôr od nich kľud… alebo preto, aby sa to už neopakovalo a dieťa sa naučilo byť viac všímavé a zodpovednejšie?
Predstavte si situáciu, ako dieťa letí dole po schodoch a pokračuje behom do kuchyne. Cestou nemotorne buchne do komody, na ktorej je váza. Váza spadne a rozbije sa. Aké môžu nastať reakcie nás ako rodičov:
-
Čo si to spravil? Odpoveď: „ čo nevidíš, si slepá … rozbil som vázu, nie?“
-
Prečo si to urobil? Odpoveď: „no lebo!“
-
Čo sa stalo a ako sa to stalo? Odpoveď: „spadla váza, lebo som utekal a buchol do komody“
Správne ste vycítili, že najužitočnejšou otázkou je v takýchto prípadoch číslo tri. Primeraným trestom nie je následne krik, kritizovanie, výčitky, ale s kľudom preniesť zodpovednosť za svoje činy na dieťa. A to formou, aby si samo upratalo čo rozbilo a za trest každý večer poutiera riad. Nie krikom, ale vlastnou skúsenosťou za svoje konanie, bude dieťa v budúcnosti nútené byť všímavejšie, opatrnejšie, aby nemuselo robiť niečo, čo mu zoberie z jeho voľného času a čo mu nie je až tak príjemné.
Iný prípad môže nastať, ak sa situácia položenia otázky nehodí. Napríklad umýva riad, ale každý druhý tanier ostal miestami špinavý. Zvyčajné reakcie sú typu “ ako to umývaš, pozri sa na to, aké je to po tebe špinavé, choď radšej do izby, umyjem si to sama, si nemožný… „
Ako na to? Najprv si prečítajte tieto dve reakcie a povedzte si ako sa pri nich cítite, keby ich niekto povedal vám.
„ Aj keď zvyčajne umývaš taniere pekne do čista, dnes vyzerajú špinavšie.“
„Aj keď dnes vyzerajú taniere špinavšie, zvyčajne ich umývaš pekne do čista.“
Pravidlo znie. To nepríjemné povedzte vždy na začiatok. Iba obyčajnou zmenou poradia informácií, ktoré chceme deťom zdeliť, dokážeme povedať čo chceme, bez toho, aby sa cítili ponížene alebo zahanbene. Isto ste si všimli, že sme hodnotili činnosť, nie človeka. Samozrejme závisí od toho ako to poviete, či ironicky, či s miernym objímajúcim úsmevom.
NA ZÁVER
Isto sa pýtate, prečo nie je užitočné hodnotiť človeka. Hodnotením človeka dávate hodnotu človeku na základe toho, čo urobil alebo neurobil a tým jeho hodnota, buď klesá alebo stúpa. A to je chyba. Hodnota človeka má byť rovnaká či výsledky práce stoja za pochvalu alebo trest. Chce to však vašu disciplínu a neustály tréning týchto jednoduchý pravidiel v každodennom živote. Získate tak oveľa viac. Sebavedomé deti, ktoré vedia uniesť neúspechy, ktoré sa vedia motivovať pre činnosť, ktorá povedie k úspechu a hlavne získate krásny vzťah plný dôvery a rešpektu. Trénujte už dnes.
