Rozprávky svetoznámeho dánskeho spisovateľa Hansa Christiana Andersena čítajú deti aj dospelí po celom svete.
Rozprávky svetoznámeho dánskeho spisovateľa Hansa Christiana Andersena čítajú deti aj dospelí po celom svete. Obyčajné veci majú v nich zázračnú moc, jedno pravdivé slovo je silnejšie ako tisíc klamstiev a dobré srdce je cennejšie ako všetky poklady.
V knižke Najkrajšie rozprávky H.Ch.Andersena sú tie najkrajšie rozprávkové príbehy, s ktorými deti prežijú vzácne chvíle.
Snehová kráľovná.
Kresadlo.
Palculienka.
Princezná na hrášku
Statočný cínový vojačik
a ďalšie.
Celkovo 13 nádherných rozprávok.
Možno viete, že Andersen v detstve rád sníval a hral sa s bábkami. Keď vyrástol, preniesol svoje sny, túžby a citlivú dušu aj do spomínaných príbehov o Palculienke, Snehovej kráľovnej alebo o Princeznej na hrášku.
Napísal vyše stopäťdesiat rozprávok. V bohato ilustrovanej knižke Najkrajšie rozprávky H.Ch.Andersena čakajú na deti krásne príbehy, pri ktorých sa vyberú ďalekých krajín a zažijú nevídané veci.
Začítajte sa do prvej rozprávky Snehová kráľovná.
Prvý príbeh: O zrkadle a jeho črepinách
Žil jeden zlý čarodejník, čo nemal rád ľudí. Chcel, aby boli nešťastní, a tak vyrobil čudesné zrkadlo. Čo bolo dobré a pekné, to sa v ňom odzrkadlilo zmenšené, a všetko zlé a škaredé zasa vyniklo. Čarodejníkovi učni sa so zrkadlom rozbehli do sveta. Nevynechali jedinú krajinu a neobišli jediného človeka, len aby každému ukázali v zrkadle jeho spotvorený obraz.
Nakoniec sa rozhodli, že zaletia až do neba. Čím boli vyššie, tým strašnejšie sa zrkadlo škerilo, a keď urobilo svoju najstrašnejšiu grimasu, vtedy sa aj oni zľakli sa a zrkadlo vypustili z rúk. Dopadlo na zem a rozbilo sa na márne kúsky. Potom robilo ľudí ešte nešťastnejšími než predtým. Najmenšie kúsočky boli drobné ako zrnko prachu a vietor ich roznášal po svete. Komu vleteli do oka, ten začal vidieť všetko obrátene, alebo si na veciach všímal iba to zlé.
A keď sa čriepok zapichol človeku do srdca, zmenilo sa mu na kus ľadu. Počúvajte, ako tie črepinky poletujú medzi ľuďmi dodnes.
Druhý príbeh: Chlapec a dievčatko
V meste žili dve deti. Mali sa radi ako brat a sestra. S rodičmi bývali v podkrovných komôrkach oproti sebe. Tam, kde sa strechy ich domov spájali, hľadeli na seba obloky oboch komôrok.
Pred každým oblokom rástol v debničke ružový krík. Halúzky kríkov sa preplietli a vytvorili nad rímsou kvetinovú bránu. Na dvoch lavičkách pod ňou sa deti v lete hrávali.
V zime sa obloky pokryli ľadovými kvetmi. Deti si na piecke zohriali mince, a keď ich priložili na zamrznuté sklo, mohli sa na seba dívať z obloka do obloka okrúhlymi dierkami. Chlapčeka volali Kay a dievčatko Gerda. Raz večer Kay cez roztopenú dieročku zazrel, ako v kvetinovej debničke pristála veľká snehová vločka. Chvíľku tam ležala a potom postupne rástla, až z nej bola prekrásna pani, odetá do bielučkého závoja zo snehových hviezdičiek. Celá bola z ligotavého ľadu, a predsa živá!
Ale najviac sa blyšťali jej oči.
Kývla rukou na chlapčeka, no ten sa naľakane odtiahol od obloka. Na druhý deň mrzlo, len tak prašťalo, ale onedlho bol odmäk a zimu vystriedala jar. Kay a Gerda sedeli na lavičkách pod ružami a prezerali si knižku. Chlapec zrazu skríkol:
„Joj, pichlo ma v srdci a čosi mi vletelo do oka!“
Netušil, že do srdca a do oka mu spadli črepinky z čarodejníkovho zrkadla. Odvtedy videl na ľuďoch iba chyby a všetkých napodobňoval, dokonca aj starú mamu.
Opäť prišla zima.
Kay si vzal sánky a vybral sa na námestie sánkovať s ostatnými deťmi. Zrazu na námestie doleteli veľké biele sane. Kay si k nim priviazal svoje sánky. Veľké sane sa rozbehli a leteli ani víchor. Kay sa viezol za nimi. Čochvíľa zmizli za rohom ulice a mestskou bránou vybehli von. Potom sa sane zastavili. Krásna a belostná pani v saniach sa obrátila ku Kayovi.
Bola to Snehová kráľovná!
„Máme za sebou kus cesty!“ riekla. „Nasadni do mojich saní, ak ti je zima!“ Posadila chlapca
do saní a zababušila ho do svojej prikrývky. Kay sa cítil ako v snehovom záveji. Snehová kráľovná ho pobozkala na čelo a v tej chvíli zabudol na Gerdu aj na svojich doma.