Séria krátkych rozprávočiek určených deťom v predškolskom veku a na ZŠ.
Hravou formou a pútavými ilustráciami prináša deťom dôležité informácie o správaní sa na chodníku, ako správne prechádzať cez cestu, aká farba znamená choď a aká zase stoj ako aj mnoho užitočných rád, kedy sa pozrieť doprava a kedy zasa doľava… Knižka pripomenie aj nám dospelákom, čo síce mnohí vieme, ale nie vždy dodržiavame.
Začítajte sa do krátkeho úryvku:
Ako panda červená prechádzala na červenú
Panda, len čo sa prebudila, otrávene zívla a znovu sa schúlila do klbka. Viečka očí mala ťažké. Ležala na strome. Keď začula vtáčikov ako si štebocú, uvedomila si, že to, čo sa jej odohrávalo v hlave, bol len sen. Prestrašene otvorila očká a rozplakala sa. Slniečko ju pošteklilo na červenom kožúšku.
– A čo si taká smutná, panda červená? – spýtalo sa.
– Snívalo sa mi, že mi kožúšok vybledol… že sa nepodobám na medvedíka, ale na moju sesternicu, – utierala si panda ňufáčik labkou. Slniečko sa zamračilo.
– Nechápem. A čo má byť? Preto si smutná, lebo máš červený kožúšok? Veď je krásny.
– Ale moja sesternica, panda bambusová, má oveľa krajší, čierno-biely kožúšok. Každý ju obdivuje.
– Aj teba by, keby si konečne zliezla zo stromu a začala niečo súce robiť.
Panda červená zatvorila oči, aby nevidela dobiedzavé slniečko. Urazene sa mu otočila chrbtom. Šiestym prstíkom, ktorý jej vyrastal na labke, si pritiahla vetvičku, aby sa mohla najesť bambusových listov, výhonkov, stoniek a veru by si pochutila aj na korienkoch, keby na ne dočiahla. Za jeden jedinký deň dokázala pochrúmať aj tridsať kilogramov bambusových listov. – Pohneš sa už konečne? Zlezieš z toho stromu? – dobiedzalo do nej kostrbaté slniečko.
– Zleziem až keď mi poradíš, kde si mám dať zafarbiť kožúšok.
Slniečko sa zamyslene poškriabalo lúčmi na guľatej hlávke.
– V čistiarni farbia kožúšky, – vymyslelo si.
– A kde je tá čistiareň? Ako sa ta dostanem?
Pôjdeš rovno, potom krivo,
a keď ti bude, panda, clivo,
zabočíš doľava, doprava potom,
otočíš sa a za zeleným plotom,
zočíš čistiareň uprostred dvora,
cestou pozdrav pána semafora.
Usmej sa naňho, počkaj na zelenú,
nevystrájaj, neukazuj figu drevenú.
Panda posledné slová slniečka nepočúvala. Rýchlo zliezla zo stromu. Vydala sa na cestu. Stretla ježka.
– Kam si sa vybrala takto zrána? – spýtal sa ježko.
– Idem do čistiarne. Kožuch si dať zafarbiť.
– A to už prečo? – čudoval sa ježko, – Vari nie si spokojná so svojím červeným kožúškom?
– Nie. Červená farba nie je moderná a každý ma hneď zočí, – odvrkla panda, – nezdržiavaj ma, ty malý guľatý koberček plný pichliačov. Keby som mala škaredý kožúšok ako ty, zaliezla by som pod strom. Nos nevystrčila.
Ježko urazene zazrel na pandu.
– Mňa moje pichliače chránia. Keď sa blíži nebezpečenstvo, stočím sa do klbka. Každý si na mne labky popichá.
– Nevídali. Kto to kedy počul, aby kožúšok chránil pred nebezpečenstvom, – zamrmlala panda.
Ježko si pandu viac nevšímal. Pohodil labkou a keď chcel zaliezť pod napadané lístie, panda za ním zakričala.
– Nevieš, kde býva pán semafor?
Pôjdeš rovno, potom odbočíš doľava,
budeš počuť ako hučí cestná doprava.
Na vysokej nohe pán semafor stojí,
kto na červenú prejde, nech sa bojí.
Panda vystrelila k miestu, kde v blízkosti semafora, vo vnútri dvora, má byť čistiareň. Bežala ozlomkrky. Nevšimla si vytŕčajúci koreň zo zeme. Potkla sa oň. Aká bola dlhá, taká sa na zemi rozpleštila. Doudierala si kolienka. Rozfňukala sa, no znovu dala do behu. Dobehla na kraj cesty, pri ktorej postávalo čudo na dlhočiznej nohe. Žmurkalo troma očami. Jedno malo červené, druhé oranžové, tretie zelené. Všetci pri ňom zastavovali. Vzhliadali k nemu, akoby videli čosi nevídané, neslýchané. Panda zvraštila obrvy. Nikdy predtým nevidela čudo na kovovej nohe, ktorá žmurkala oranžovou, červenou a zelenou farbou. Pomyslela si, že ona veru nie je ako ostatní. Kým oni vykročili na pruhovanú zebru na ceste len čo sa rozsvietila zelená, panda zostala stáť.
– Nebudem sa pomedzi nich tlačiť, prejdem, kedy chcem.
Panda po chvíli vkročila na vozovku. Zabrzdila pri nej ťava, čo už zelenú na semafore nestihla. Naskočila oranžová a vtedy sa rozbehla. Ťava ju stiahla späť na chodník.
– Chceš prísť o svoj červený kožúšok, panda? – napomenula ju ťava jednohrbá a zahrabla kopýtkom, – Musíš čakať na zelenú.
– Figu drevenú! – panda si prestrčila palček pomedzi ukazovák a prostredník labky. A keď naskočila červená, vtedy sa vrhla na cestu. Prečo by nie. Má červený kožúšok, tak môže ísť na červenú. Ale beda, prebeda, vtedy sa pohli autá, čo dovtedy stáli na križovatke. Panda im vbehla rovno pod kolesá. V poslednej chvíli zabrzdilo auto, z okienka ktorého sa vystrčila hlava šoféra. Panda sa tak vystrašene triasla na celom tele, že jej chĺpky na červenom kožúšku stáli ako ježkovi pichliače.
– Čo ti šije? – šofér si potľapkal dlaňou po plešine.
Panda sa pozviechala zo zeme a rozbehla sa cez celú križovatku. Autá trúbili, chodci si ukazovali krúžky na čele, no panda bola taká zmätená, že si nepriala iné, len sa čo najrýchlejšie dostať do bezpečia. Celá spotená obehla zelený plot a vkĺzla do dvora, v ktorom bola čistiareň. Na dverách visela tabuľa. „Z technických príčin zatvorené“. Panda si od prekvapenia prisadla chvost. Sklamaná sa rozplakala. Slzy si utierala do chvosta. Slniečko, čo všetko videlo z oblohy, sa prihovorilo pande.
– Čistiareň je mimo prevádzky, panda.
– To vidím. A nehovor mi, že si to nevedelo! Poslalo si ma do čistiarne kožúškov, aby si si zo mňa vystrelilo, – panda červená nahnevane vycerila zúbky na slniečko.
– Nikam som ťa neposielalo. Keby si nezdúchla, panda, keby si ma počúvala, povedalo by som ti to. Napokon, – slniečko sa krátko poškrabkalo na hlave, – nepýtala si sa ma na úradné hodiny čistiarne.
– Čo si teraz počnem? Ja svoj červený kožúšok nechcem! – panda si utierala tváričku s hnedými škvrnkami pod očami, aby jej nebolo vidno slzy.
Slniečko sa schovalo za veľký mrak. Čo zostávalo pande. Pobrala sa domov. Keď prišla k veľkej križovatke, zostala stáť. Na semafore svietila červená. Trpezlivo čakala, kým naskočí zelená. Až vtedy vykročila na prechod pre chodcov. Smutná sa vliekla domov. Kráčala lesom, ktorého jesenné listy stromov boli sfarbené do žlta, oranžova a do červena. Keď sa predierala húštinou, strašne sa preľakla. Oproti nej sa nečakane vyrútila obávaná kuna. Navôkol nebola žiadna skala ani dutina v strome, kam by sa ukryla. Postavila sa na zadné nohy. Vystrčila ostré pazúriky, aby sa bránila pred kunou. Ale kuna si ju nevšimla. Pandu červenú nezbadala. Pomedzi napadané lístie s jesenným sfarbením a zohnuté konáre stromov s červeným lístím, ju nezbadala. Jej červený kožúšok splynul s prostredím. Keď sa kuna vybrala opačným smerom, uľahčením si odfúkla.
– Vidíš, panda, keby si mala čierno-biely kožúšok, už si na tebe kuna pochutnáva, – prihovorilo sa slniečko pande.
– Máš pravdu, slniečko. Zachránil ma môj červený kožúšok, – odvetila panda a spomenula si na slová ježka a zahanbila sa. Od tých čias malá panda viac o čierno-bielom kožúšku nesníva. Svoj červený kožúšok si každé ráno umýva, líže si predné labky, masíruje chrbátik a drhne si bruško o kôru stromov. A keď sa aj vyberie do mesta a prechádza cez cestu, vždy sa pozrie najprv doľava, potom doprava. Ak stojí na chodníku semafor, pekne sa mu pozdraví a počká, kým na ňom zasvieti zelený panáčik. Až vtedy vykročí, aby bezpečne precupkala po pruhovanej zebre na druhú stranu.