Ten, kto má zmysel pre humor, tomu sa aj zdanlivo neriešiteľné situácie podarí prekonať.
Možno nie vždy, možno s odretými ušami a možno ani nie k úplnej spokojnosti, ale aj to stačí. Optimistický pohľad autorky na život, ktorá síce nezľahčuje životné problémy svoje a aj druhých, no svojím prístupom k nim ich pomáha rozlúsknuť a vytiahnuť z nich všetko to pozitívne. A na prospech toho, kto si myslí, že jeho starosti sú najväčšími na svete. Núti človeka nielen sa zamyslieť, ale sa aj zasmiať. A to je dobre. Pretože úsmevu, dobrej nálady a smiechu nie je nikdy dosť.
Dana Hlavatá vyštudovala FiFUK – odbor televízna žurnalistika. Napísala desiatky rozhlasových hier a dramatických pásiem, televíznych scenárov, rozprávok, stovky kriminálnych i životných príbehov, fejtónov, poviedok. Vydala niekoľko kníh. Venuje sa aj výtvarnej tvorbe. Získala literárne ocenenia doma aj v zahraničí. Pracuje v Slovenskej televízii ako dramaturgička. Je matkou dvoch synov, vďaka ktorým sa pozerá na svet cez prizmu humoru.
Malá ukážka
Ukradli mi igelitku!
Andrea ma naštvala. Nie dosť, že je od vás o šestnásť a pol roka mladšia, o celé storočie krajšia, ale si na vás dovoľuje. No, neurazili by ste sa do špiku kosti, keby na vás uprela nežné oči zasadené v pekných črtách tváre, jemne sa usmiala krojenými perami, odhaliac chrup nepoškvrnený plombami, čelo by sa jej pokrčilo do úzkej cestičky a zahlásila by:
– Dani, ty naozaj nikoho nepustíš k slovu!?
To vás zrazí k zemi. Do otáčavej stoličky v kancelárii, v ktorej sliepňate do monitoru počítača, nahadzujúc doň údaje o detských televíznych reláciách, ktoré ste práve dodramaturgovali. Otočíte sa na ňu supím pohľadom, ktorý vám hyzdí tvár v splne Mesiace, vyceríte na ňu drobný chrup s celým arzenálom amalgámu, mačacie oči zúžite do štrbiniek, nozdry v krátkom a rozpleštenom nose sa rozšíria a vyrazíte zo seba chrapľavé chŕŕŕ! Z dvoch dôvodov! Aby kolegyňa Andrea, naša sekretárka, pochopila, že vaša zúrivosť je kombinovaná s urazenosťou. A preto, aby ste pohli jej svedomím, ktoré ju musí zhrýzť preto, že sa o vás vždy bojí, keď nedýchate pri svojej stredne ťažkej astme pravidelne.
– To si prehnala! – vychrlíte a zaseknete sa. Tak, a už jej viac nikdy nič nepoviete! Zahájite boj o bobríka mlčanlivosti. Vypochodujete z kancelárie do záchodu a po vykonaní fyziologickej potreby, si umyjete ruky. V zrkadle si prezeráte svoju guľatú tvár o čosi dlhšie. Až keď sa prichytíte pri tom, že myšlienkami ste inde, vypochodujete z najmenšej miestnosti, kam chodí aj kráľ pešo. Očakávate, že len čo vojdete do kancelárie, Andrea ta dorazí. Usmeje sa a ospravedlňujúco povie, Danka, tak dobre, pustíš niekoho k slovu… ale ja si momentálne na nikoho po prvé nespomínam a po druhé, povolenie inému prehovoriť, je podmienené tvojím tvrdým spánkom… No, omyl! Andrea sublimovala! Kým prídete domov, na všetko zabudnete. Nenapadne vám nič ani vtedy, keď zazvoní váš domáci telefón.