Zlodej snov na ňu čaká

Dvanásťročná Molly Pecksniffová sa raz v noci preberie uprostred lesa. Nespomína si, ako sa tam dostala, ale vie, že ju tam priviedla opakujúca sa nočná mora s bubnami, hrkálkami a zlovestnými maskami. Zlodej snov na ňu čaká. Najprv ju pripravil o spánok a teraz jej chce zobrať aj život.

Je tu kniha pre deti od 9 rokov plná tajomstiev, mágie, dobrodružstva a zábavných príhod. Zlodej snov vás nadchne napätím a úchvatnou fantáziou. „Naozaj vzrušujúce čítanie pre čitateľov od 9 rokov,“ napísal Sunday Times.

Moll je totiž v skutočnosti oveľa dôležitejšia, ako sama tuší. Prorocké kosti kedysi dávno predpovedali, že na celom svete len ona a Gryff – divá mačka, ktorá vždy kráča po jej boku –sa dokážu vzoprieť temnej mágii zlodeja snov. Odrazu ide o všetko a Moll je proti svojej vôli, vyzbrojená iba prakom a vlastným dôvtipom, vtiahnutá do sveta plného tajomstiev, mágie a dobrodružstva.

Jestvuje mágia čistá a stará,
tí z tieňov dúfajú, že ju raz zmaria.

Ak majú vaše deti rady príbehy a la Harry Potter, Pán prsteňov ai., určite im odporučte novinku Zlodej snov. Vydajú sa na vzrušujúcu cestu s Molly a Gryffom. Vo svete duchov, cez staré lesy a vresoviská, vďaka mágii…

Začítajte sa do novinky Zlodej snov:

Prológ

Na snehu sú stopy, pravidelné tmavé jamky zvýraznené mesačným svetlom. Kľukatia sa cez les, okolo prastarých dubov až k drevenej chatrči. Ďalej však nepokračujú a zvlnený dym stúpajúci z komína je jediné znamenie, že vnútri niekto je.
Za stolom sedí sedem zahalených postáv, na hlavách majú kapucne, hoci na mriežke kozuba pukoce oheň. Spočiatku iba šepkajú, hlasy sú tiché a zdržanlivé. Potom šepot zanikne, hlavy klesnú a pery odhalia zuby. Postavy spustia chorál. Nemá slová, z hrdiel im vyráža len vrčanie.
Jedna postava si stiahne kapucňu a na plecia jej padnú dlhé sivé vlasy.
„Nie!“ zvolá žena. „Povedali ste, že takto to nebude…“ krúti hlavou a vstáva. „Ja… odmietam. Nie je to správne!“
Lenže ostatní ju obstanú a šuchcú sa k nej ako hladné tiene. Nútia starenu ustupovať k ohňu a napriek tomu, že nohy sa jej vzpierajú a rukami šmátra po stole, plamene sú čoraz bližšie.
„Ruky nie!“ vzlyká. „Prosím!“
No plamene jej už oblizujú hánky, koža sa vraští a černie. Starena vrieska od bolesti, ale ostatní ju iba pevnejšie uchopia a mrmlú:

Voláme všetci, zblízka nápev kliatby znie,
vypáli pečať do zbabelej babizne,
po celý život jej už bude za pätami,
pred naším prekliatím je každý útek márny.

Stará žena spadne na zem a narieka, ani ona však nedokáže zastaviť uhľovočiernu škvrnu, ktorá jej presakuje cez kožu na čele. Kníše sa, objíma si kýpte rúk.
Postavy sa vrátia k stolu, a keď si posadajú, opäť sa ozve chorál bez slov, naberá na tempe, pulzuje vlastným rytmom a potom sa spoza každej postavy zdvihne zdeformovaný tieň, nadúvajú sa a spájajú vo vzduchu do oblaku temnoty.
Postava za vrchstolom vstane a dlhými pokrivenými prstami privoláva temnotu bližšie. Čierny tvar sa jej usadí v rukách, striedavo stúpa a klesá, akoby jemne dýchal.
Postava jednou rukou siahne pod plášť a vytiahne malú sklenenú fľašku. Palcom otvorí zátku a vyleje do temnoty číru tekutinu. Tvar sa zachveje, ozve sa lámavý zvuk ako praskanie námrazy pod podrážkami topánok a temnota spevnie na čosi dlhé a čierne.
Postava si stiahne kapucňu, v ruke zviera črepinu čierneho ľadu. „Začnime,“ prehovorí.
Hlboko v lese zahúka sova a z oblohy sa spustí sneh.

Prvá kapitola
Porušený sľub
O desať rokov

Moll sa strhla zo spánku, oči rozšírené, telo zmáčané potom. Zvrtla sa a zdvihla na všetky štyri. Jej posteľ, voz, ba aj celý tábor zmizli. Bola v lese sama iba s tmou, vzdúvala sa okolo nej ako atramentový opar.
Srdce jej búšilo, čakala, kým si oči privyknú. Okolo nej sa dvíhalo spletené černičie, nad hlavou sa spájalo a za chrbtom sa zasa skrúcalo nadol. Moll stuhla. Na to, aby sa dostala do krovinatého tunela, kde je les divý a spletitý, musela prebehnúť popri posvätných duboch, vyliezť po rozťahaných úponkoch popínavých rastlín a preplaziť sa lesným porastom. Pre Moll to zvyčajne nebolo nič ťažké, lenže – srdce sa jej rozbehlo ešte rýchlejšie – tentoraz cestu zdolala v spánku.
Štvornožky sa pichľavým tunelom vracala späť, preč od temnoty, preč od miesta, kam ju zaviedol zlý sen. Černičie jej driapalo kožu a tŕne sa jej zabodávali do holých chodidiel, ale Moll statočne napredovala. Nočná mora prichádzala každú noc s bubnom, hrkálkami a so zamaskovanými postavami, bola čoraz mocnejšia. Už predtým ju vytiahla z postele, ale Dub, hlava ich tábora, ju vždy našiel a priviedol domov. Až do dnešného dňa. Do dlhých čiernych vlasov sa jej zamotali tŕnisté úponky a strhli jej hlavu dozadu. Myknutím sa vyslobodila a šla ďalej.
„Už je po všetkom,“ dychčala do tmy. „Nočná mora nie je naozaj…“
Lenže v hlave jej stále pulzoval zvuk bubna a hrkálky, burácal ako neskrotené zviera. Zadychčaná vystrelila z tunela, nohy posiate drobnými rankami.
Les okolo nej, bludisko stromov zaliatych mesačným svitom, bol pokojný. Moll ledva dýchajúc preskočila popínavé rastliny a šibla medzi paprade, späť do bezpečia tábora.
Potom si však na niečo spomenula a po chrbte jej prebehli zimomriavky. Prudko zastala. V ktorúkoľvek inú noc by tam bola v bezpečí, ale dnešok je iný. Ako len mohla zaspať? Túto noc mala v úmysle porušiť svoj sľub Dubovi a to znamenalo, že v bezpečí by nebola ani náhodou.
Ukradomky sa poobzerala a potláčala strach. Nočná mora ju vylákala z tábora bez toho, aby zobudila hliadku, a teraz je presne tam, kde chcela byť – iba kúsok od riečnej hranice, ktorú, ako prisahala Dubovi, nemala nikdy prekročiť.
Moll si pritiahla bavlnenú nočnú košeľu. Nedovolí, aby ju porazil zlý sen, niečo, čo ani nie je skutočné. Zohla sa pod tis a prudko udrela do kmeňa.
„Potrebujem ochranu, duch stromu, a trochu z tej tvrdohlavosti, ktorou podľa Duba prekypuje moje vnútro. Nijaké zaspávanie, potulovanie černičím a ktovie čo ešte. Musím uskutočniť
svoj plán. Počuješ ma?“
V brečtane zašumel vánok a ako šepot sa Moll obtrel o kožu. Zhlboka sa nadýchla, zvrtla sa a bežala späť k rieke.
A vtedy to začula.
Pomedzi stromy sa k nej blížil zvuk. Tlmené burácanie znelo iba niekoľko metrov od nej, akoby hlboko v útrobách zeme bublal motor.
„Brrruuuuuu.“
Moll sa na tvári mihol úsmev. Teraz už nie je sama.
„Gryff,“ vydýchla, preskočila peň a s prižmúrenými očami prevrtávala lesný porast.
Hoci nič nevidela, vedela, že tam je. Potichu ako rýchlejší a silnejší tieň uháňa iba kúsok od nej.
Odrazu ho zbadala. Vyskočil spoza jelší, ktoré lemovali oba brehy rieky.
Gryff bol aj na divú mačku veľký, so svalnatým telom a s dlhými pruhovanými nohami. Hustú sivú srsť pokrývali pásy čierne ako uhoľ a dlhý huňatý chvost s dokonalými čiernymi prstencami bol na konci zaoblený.
Moll pred ním šmykom zastala a prudko dýchala. Čupla si na Gryffovu úroveň a pozrela mu do očí. Boli žltkastozelené a veľké ako Molline, ibaže so zvislými zrenicami. S divými zrenicami.
„To som ja, Gryff. To som len ja…“
Zježila sa mu srsť a ohol chrbát. „Vrrrrrrrrrr.“ Stál tak blízko Moll, až mala pocit, že vrčanie jej duní v tele.
Chvíľu sa pohrávala s palicou pri nohe, potom zdvihla zrak. „Prejdem cez rieku, Gryff. Smrtihlavova banda pridlho rabuje našu čistinu. Vzali nám sliepky, psy, drevo na kúrenie… Teraz dokonca ukradli aj koňa! A nie hocijakú starú mršinu, ale moju kobylku Kliatbu.“
Gryff sa nepohol, ba ani nežmurkol.
Moll chcela natiahnuť ruku a dotknúť sa ho, pohladiť po mäkkej hustej srsti. Ale aj v divočine platili pravidlá a ona ich nemienila porušiť.
„Nikdy sa nedotýkaj divej mačky, sú to jediné zvieratá, ktoré nemožno skrotiť,“ varoval ju Dub, keď sa Gryff prvý raz ukázal v tábore.
Nik nevedel, kde sa tam vzal. Divá mačka sa jedného dňa skrátka zjavila, ako to zvieratá občas robia. Dub tvrdil, že na juhu krajiny už nijaké divé mačky nežijú. Mýlil sa.
Gryff sa zo všetkých v tábore najskôr ukázal Moll a ani starší nevedeli vysvetliť puto, ktoré medzi nimi za tie roky vyrástlo. Iba s Moll behal po lese a iba Moll dôveroval, ba dokonca jej rozumel. Nikomu inému.
„Asi sa pri tebe necíti ohrozený, lebo si taká malá, nie oveľa väčšia od neho,“ tvrdil jej najlepší priateľ Siddy.
Lenže Moll si to nemyslela.
Vlasy dlhé po pás si prehodila cez plece a netrpezlivo odfukovala. Gryff sa mykol a ustúpil o niekoľko krokov. Moll sklonila hlavu, ospravedlnila sa mu tak za nečakaný pohyb. Dorozumievanie s Gryffom muselo byť pomalé, rozvážne a pokojné, a taká Moll nebola.
Oprela sa lakťami o kolená a prehovorila s očami upretými do Gryffových: „Staroles patrí nám. Smrtihlavova zlodejská banda nás odtiaľto nevyženie a ja sa postarám, aby to vedeli. Patrí im Temnoles a tam nech aj zostanú!“ Pozrela k rieke a tvár jej potemnela. „A okrem toho, takto našim v tábore dokážem, že nie som nijaká Diddakoi – nijaká polovičná cigánka.“ Moll prižmúrila zelené oči. Mali takmer rovnaký odtieň ako Gryffove, ale odlišovali ju od ostatných tmavookých cigánov v tábore a v minulosti si za ne vyslúžila posmešné poznámky, na ktoré nikdy nezabudne. „To ich presvedčí,“ zamrmlala.
Gryff sa ani nepohol, ale z labiek mu vystrelili pazúry a zarezali sa do zeme.
Akoby hovoril: Nechoď. Temnoles nie je bezpečný.
Papraďoles mal obrovskú rozlohu a niektoré stromy boli také staré a pozapletané, že popod ne málokto prešiel. Lenže sú miesta, kam sa chodí, a miesta, kam sa nechodí. Staroles na severe lesa bol bezpečný: za Dubovým táborom sa rozprestierala čistina žiarivých zvončekov a tisov, potom plánkový hájik a za okrajom lesa bola farma a dedina Tipplebury. Ale juh… juh bol úplne iné miesto. Aspoň tak počula. Temnoles je vraj plný tienistých stromov, hnijúceho porastu a na mieste, kde sa končí, sa začína vresovisko so zradnými rašeliniskami a s vlhkými močarinami.
Lenže ak chcela Moll získať naspäť Kliatbu, musela sa vybrať na juh.
Gryff varovne vrčal, bol to hlboký hrdelný zvuk. Moll pokrčila nos a ponáhľala sa k brehu rieky. Iba včera Dub vyhlásil, že jedného dňa to Smrtihlavovi vráti. Pre Moll to bolo znamenie, alebo dokonca rozkaz, že má prekročiť hranicu a čo najrýchlejšie nastoliť poriadok. Schmatla prak, ktorý deň predtým ukryla v dutine jelše, a zovrela retiazku okolo krku. Každý človek v tábore mal iný talizman pre šťastie a na Mollinej retiazke viseli dve zovreté päste spojené v zápästí, s vyrytými iniciálami MP – Molly Pecksniffová. Tuho ich stisla, aby ju ochránili pred zlými duchmi a nešťastím, a vkročila do zurčiaceho prúdu.
Na členkoch ju zaštípal chlad, napriek tomu zastala a zdvihla okruhliak. Bolo zbytočné nosiť prak, ak doň nemá aj kameň.
„PAAAAH!“
Gryff stál za ňou na brehu rieky, odhodlával sa a dupal prednými labami. Teraz navyše aj pľul, čo odjakživa neveštilo nič dobré.
„Pľuť sa nepatrí, Gryff,“ napomenula ho Moll. „Ani ja nepľujem, keď sa uprostred noci vydáš na lov.“
Gryff naklonil hlavu, zamyslel sa nad tým a opäť zaprskal.
Moll sa chytila konára a opatrne postupovala ďalej do rieky. Kamene boli klzké, na okamih sa zatackala. Zašepkala krátku modlitbu k vodnej víle, ktorá, ako počula, vyčaruje vír alebo kaskády proti každému, kto jej bez dobrého dôvodu skríži cestu. Potom Moll napredovala, napínala svaly na nohách proti prúdu a chodidlami nahmatávala cestu po kameňoch.
Zdvihla zrak. Už bola takmer pri brehu na strane Temnolesa. Tak blízko Smrtihlavovho tábora sa ešte nikdy neocitla. Zašmátrala po praku, preglgnutím prehlušila tlkot svojho srdca a brodila sa ďalej.