Peter Petko Opet z Polemicu napísal štvrtú knihu o dobrodružstvách malého Adama…
Peter „Petko“ Opet zo skupiny Polemic napísal tínedžerskú sériu Život Adama, z ktorej sa stal hit. Po prvých troch je tu štvrtá kniha Život Adama a rebel sa konečne stáva tínedžerom!
„Sú to príbehy žiaka ôsmej triedy. Je to štvrtá a zároveň posledná zo série Život Adama. Posledná preto, lebo 3 bolo málo a 5 už veľa :),“ usmieva sa Petko.
Z Adama je už veľký človek, ktorý prerástol veľkosťou nohy, výškou aj váhou svojho otca a má svoj svet, ktorý už zostane iba jeho.
Adam má už trinásť rokov. Okrem dvoch mladších súrodencov má aj dvoch rodičov, ktorí sa mu stále starajú do života. Mať vlastných rodičov ako zdroj vreckového a plnej chladničky je fajn, ale oni majú stále dojem, že je potrebné ho ešte aj vychovávať. Smola!
„Dobre som mamu počul, ako tatkovi hovorila, že výchova účinkuje len do šiestich rokov dieťaťa. Život si viem predstaviť aj bez upratovania, vyprázdňovania umývačky riadu či chodenia na túry a ďalších vecí, na ktorých rodičom záleží,“ sťažuje sa Adam.
Našťastie existujú kamoši, s ktorými sa dajú spoznávať zaujímavosti sveta bez dozoru dospelákov. Keby to bolo na ňom, za námahu v škole, robenie domácich úloh a projektov by si udelil odmenu v podobe neobmedzeného času, ktorý by strávil na počíku e-športovaním. Na to si však ešte bude musieť pár rokov počkať.
Nuž, ťažký život majú tínedžeri!
Pozrite si VIDEO,
v ktorom Peter Petko Opet hovorí o knihe.
Peter „Petko“ Opet je muzikant, spevák, autor hudby a textov. Realizuje sa najmä v skupine Polemic. Má tri deti, najstarší syn Adam ho priviedol na spisovateľskú dráhu. Napísal o ňom knižky Život Adama – Zápisky rebela z piatej triedy, Život Adama 2 – Rebel to má ťažké!, Život Adama 3 – Dvanásť rokov rebelom.
Vypočujte si úryvok – z knihy číta Dado Nagy.
Začítajte sa do kapitoly z knihy Život Adama 4:
Umývanie riadu
Umývanie riadu je tá najodpornejšia práca, akú poznám. Špiniť si ruky zvyškami jedla, ktoré jedol niekto iný, drhnúť pripečené zemiaky z panvice alebo čistiť pol dňa zaschnuté taniere… Fuj! Naši majú natočené video, na ktorom mám asi sedem rokov a umývam riad. Sem-tam mi ho púšťajú. Už na ňom vidieť, aké znechutenie vo mne vyvoláva táto činnosť. Zistil som, že vekom sa to stupňuje. Rodičia to pochopili a s mamou som uzavrel dohodu, že spravím doma akúkoľvek inú prácu, len nech sa nevolá umývanie riadu. Jediná vec, ktorú musím okamžite po dojedení riešiť, je opláchnuť prázdny téglik od jogurtu horúcou vodou. Okrem vykladania umývačky, čo je moja úloha už dobré tri roky, radšej vynášam smeti, vysávam či zametám dvor. V krajnom prípade hľadám v koši opratých ponožiek páry, hoci je tam vždy najmenej dvadsať sólistov, ktorým sa stratila partnerská ponožka. Takže prakticky je ten kôš vždy plný aj po spárovaní. To mi celkom vyhovuje od chvíle, keď ma začalo baviť nosiť iné ponožky. Čím odlišnejšie, tým lepšie.
Napríklad jedna čierna a druhá tmavozelená s banánovým vzorom.
Dobrovoľne sa do žiadnej z týchto domácich prác nehrniem, to je jasné. Som predsa muž a mal by som prednostne riešiť chlapské veci, ako je dizajnové zlepšenie dverí do mojej izby alebo výzdoba pracovného stola fixkou. Práve som sa super najedol. Mali sme pečené kura s ryžou a kompótom od babky. Zdvihol som sa od stola s tanierom v ruke, podišiel k umývadlu v kuchyni a chcel som ho opláchnuť.
„Adamko, so studenou vodou to nefunguje,“ začul som spoza chrbta tatka.
A je to tu zase, pomyslel som si. Vytáča ho, keď si chcem po sebe umyť riad tak, ako to chcem ja, a nie ako chce on. Dookola ma otravuje tými istými rečami o teplej vode, hubke, utierke, oprskanom obklade a mokrej doske a na záver o utieraní rúk do trička a kvapkách vody na podlahe. Keby stávková kancelária vypísala kurz na to, aké témy z jeho úst zaznejú v kuchyni, keď umývam riad, tak by bol jedna k jednej. Bez žiadnej šance na výhru, lebo na jeho komentáre sa dá spoľahnúť asi tak, ako že aj zajtra príde ráno a Zem sa otočí okolo osi.
„Nefunguje,“ zopakoval som jeho posledné slovo. Okrem toho, keď som jedol kuracie stehno, ktoré som držal v ľavej ruke a pravou som si pomáhal s očistením od kože, bol som si, samozrejme, vedomý, že nemám ruky čistučké ako chirurg pri operácii. Tušil som, že ho moja poznámka naštartuje, ale neodpustil som si ju.
„Samozrejme, že to nefunguje, dobre to vieš. Okrem toho, pozri na tú horu riadu v dreze. Teraz voda tečie až na linku a oprskal si aj kachličky,“ čertil sa tatko. Zatiaľ išiel presne podľa scenára, ktorý dôverne poznám.
„Nefunguje,“ odvetil som.
„Adam, nefunguje to, tato má pravdu,“ podporila ho mamka.
„Nefunguje,“ zopakoval som zase.
„Prestaň odvrávať! Adam, takto to nedáš, obe ruky máš mastné,“ zvýšil otec hlas.
„Nefunguje, veď to hovorím,“ išiel som si svoje.
„Vieš čo? Vyčisti aj tú chladničku, ktorú si včera zagebril. Pred pár dňami som ju vyleštila a pozri sa, aká je okolo kľučky zamastená,“ zapojila sa do nátlaku aj mama.
Cúvol som dva kroky od drezu, chytil som spodok trička a natiahol ho ku kľučke, že tú chladničku od mastných fľakov vyčistím.
„Takto to neočistíš. Zober si handričku, namoč ju do teplej vody a daj si na ňu saponát,“ začala ma dirigovať pre zmenu už aj mama.
„Jáj, jáj!“ skríkol som.
„Prestaň tu ziapať, pozri, ešte si aj nakvapkal vodu na zem,“ okríkol ma tatko.
„Au! Mám v bruchu kŕč!“ vysvetľoval som, prečo som skríkol. Pokus o dramatický zvrat a aspoň dočasný únik od povinností však nevyšiel.
Naši sa na moju fantómovú bolesť brucha nechytili.
Milan Buno, literárny publicista