Fašiangové tradície, spojené so sprievodmi maskovaných ľudí, boli akýmsi prechodom medzi Vianocami a Veľkonočnými sviatkami.
Fašiangy sú doba od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Najznámejšie a zároveň najveselšie sú posledné dni fašiangu, spojené s radovánkami a hodovaním.
O fašiangoch sa dozvedáme z písomností už z 13. storočia. Naši dávni predkovia sa na bujaré oslavy veľmi tešili, čo bolo ale tŕňom v oku pre cirkev. Vtedy bývali fašiangy oveľa hlučnejšie ako dnes. Každý sa snažil užiť si tieto krátke chvíle ako najlepšie vedel. Veselil sa bohatý aj chudobný, pán aj sluha, majster aj tovariš. Každý jedol fašiangové šišky, veselo popíjal, spieval a tancoval pri hudbe.
Spievala sa známa pieseň: Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde, kto nemá kožúška, zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaniny, nech sa vypasiem…
Fašiangy sa oslavovali hravosťou. Neboli žiadne predpisy, žiadne tresty, spytovanie svedomia, žiadne pôsty. Naopak z komôr zmizlo veľa mäsa, veľa pitia. Ľudia sa častokrát zadlžovali, aby si mohli tiež užiť. V tomto období sa odohrávalo veľa akcií – svadby, zabíjačky, tanečné zábavy. Každú nedeľu sa konali tanečné zábavy alebo bály.
Vyvrcholením Fašiangov bolo pochovávanie basy – v utorok pred polnocou. Hneď v stredu začínala Popolcová streda. Na našom území sa v tento deň pálili bahniatka. Získaným popolom sa na bohoslužbe robil na čelo znak kríža. Ako pripomienka známeho prach si a na prach sa obrátiš. Po Popolcovej strede začínalo 40 dňové obdobie pôstu.
VYNÁŠANIE MORENY
Morena sa vynášala dva týždne pred Veľkou nocou – na tzv. Smrtnú nedeľu. Išlo o figurínu, ktorá symbolizovala zimu a smrť. Väčšinou bola slamená a oblečená do ženského oblečenia. V tento deň ľudia vstali ešte pred východom slnka, umyli sa v potoku (tečúca voda). Morenu nosili slobodné dievčatá od domu k domu. Na konci ju zapálili a hodili do potoka. Ľudia verili, že takto od seba odoženú všetko zlé a privolajú jar. Morenu na Slovensku nazývali aj Marmoriena, Baba, Kyseľ alebo Kyselica.
Mládenci – fašiangovníci poobliekaní do masiek sa v poslednú fašiangovú nedeľu vydávali na obchôdzku z domu do domu. Za odmenu dostávali slaninu, klobásu, vajíčka, koláče a samozrejme aj vypiť. K typickému pečivu „na ponúkanie“ patrili smažené šišky – pampúšiky a fánky. Vyvrcholenie fašiangových sviatkov bolo vo fašiangový utorok – posledná muzika spojená s pochovávaním basy.
V mestách sa zase v čase fašiangov okrem tanečných zábav a plesov konali rôzne sprievody remeselníckych cechov, súťažné hry, prijímanie učňov za tovarišov a pod.
Fašiangové tradície a zvyky:
- Na tučný štvrtok má každý veľa jesť a piť, aby bol po celý rok silný.
- Na fašiangový pondelok, keď sa konal tzv. „mužský bál“ kam smeli len ženatí a vydané, vyhadzoval sedliak pri tanci sečku vysoko, aby sa mu na poli urodil vysoký ľan a ovos.
- Na fašiangový utorok sa sliepkam sypalo zrno do kruhu z reťaze, aby nezablúdili a nezanášali. Určite to bol odraz starovekých predstáv o kúzelnej moci kruhu proti úkladom zlých duchov. V ten istý deň sa nemalo vešať prádlo na pôjd, lebo to vraj viedlo k premnoženiu bĺch. Ženy nesmeli šiť, aby sliepky dobre niesli.
- Na fašiangový utorok bola sála plná dievčat. Uprostred stál dlhý stôl a na ňom boli poháre so sladkým likérom pre dievčatá. Pred každým pohárom namaľoval zvolený mládenec toľko bodiek, koľko musela dievčina zaplatiť zlatiek na muziku za to, že tancovala s chlapcami po celý rok. Tento obyčaj sa nazýval „vyplácanie dievčat“. Hospodár mal s gazdinou cez fašiangový utorok tancovať, aby vraj sa im v tom roku urodili veľké zemiaky a dlhý jačmeň.
- Fašiangom končil tanec a tancovať sa smelo až zase v máji pri stavaní a váľaní májov a potom až neskoro cez jesenné obdobie. Tieto staré zvyky sa však dodržiavali len zhruba do konca 19. storočia, potom sa na ne už málo dbalo.
Zdroj: domalenka.sk