Nová príručka pre pedagógov
Inšpiratívna príručka slovenskej autorky, plná učiteľských príbehov a trikov, ako vyriešiť problémové správanie žiakov v školách. Kniha vychádza vo vydavateľstve Grada, ktoré je súčasťou vydavateľského domu GRADA Slovakia.
Knihu tvoria skutočné príbehy učiteľov a konkrétne situácie, s ktorými sa stretli počas svojej pedagogickej praxe. Príbehy sa týkajú problémových a agresívnych žiakov, detí s ADHD, autizmom či s poruchami správania. Nájdete v nej aj skúsenosti učiteľov so vzdelávaním a s výchovou rómskych detí a detí z rodín, v ktorých úradujú vulgarizmy, klamstvá, agresivita, alkohol a tabak. Jednotlivé kapitoly vám ponúknu rady, ako vyriešiť problémové správanie žiakov v školách. Z prieskumných dát autorka prináša osvedčené odporúčania učiteľov, ktorí už niekedy čelili žiakom s problémovým správaním.
O knihe
Knihu napísala doc. Mgr. Mária Belešová, PhD. z Katedry predprimárnej a primárnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Recenzovali ju: prof. PhDr. Jiří Škoda, PhD., prof. PaedDr. Ján Danek, CSc., a PaedDr. Erika Drgoňová, PhD.
Autorka ju venovala všetkým, ktorí sa túžia stať učiteľmi, ale aj tým, ktorí sú učitelia na rôznych stupňoch vzdelávania, a tiež ju venuje učiteľom, ktorí si svoje roky odpracovali za katedrou. Ako hovorí samotná autorka, kniha nie je len odborná, ale aj poučná, motivačná, inšpiratívna, podnecujúca, v istých momentoch aj komická, a hlavne – pravdivá.
Tvorí ju množstvo zaujímavých teoretických poznatkov, ale čo je na nej najzaujímavejšie, táto kniha je tvorená hlavne z príbehov konkrétnych učiteľov a konkrétnych situácií, s ktorými sa stretli počas svojej pedagogickejpraxe. Je zameraná na otázky: Kto sú problémoví žiaci a aké sú príčiny ich správania, ktorí pedagogickí zamestnanci a aké inštitúcie im na Slovensku pomáhajú, žiaci s ADHD, autizmom, s poruchami správania neurovývinového charakteru, agresívni žiaci, žiaci, kde v rodinách úraduje alkohol a tabak, záškoláctvo, šikanovanie, krádeže, klamstvo, vulgarizmy a drzé správanie, neúcta voči učiteľom zo strany žiakov aj rodičov, rómske deti v škole, nespolupráca rodičov a školy.
Na záver je celá kapitola venovaná téme: ako zvládnuť „výchovný tábor“ alebo zoznam učiteľských trikov, každú jednu kapitolu tvoria konkrétne odporúčania.
Doc. Mgr. Mária Belešová, PhD., pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa problematike vzdelávania detí v predprimárnom a v mladšom školskom veku. V rámci svojej vedecko-výskumnej činnosti sa zaoberá problematikou vynárajúcej sa gramotnosti detí a čitateľskej gramotnosti žiakov a ich miestom v edukačnom prostredí predprimárneho a primárneho vzdelávania, ich rozvoju v podmienkach rodinného prostredia. Bola hlavnou riešiteľkou a aj v súčasnosti je spoluriešiteľkou viacerých výskumných projektov. Vo svojej pedagogickej činnosti sa venuje diagnostikovaniu žiakov, pedagogickej propedeutike, základom komunikačnej gramotnosti, teórii kultúrnej gramotnosti, teórii a praxi primárneho vzdelávania a didaktike primárneho vzdelávania. Okrem bohatej publikačnej činnosti odborných monografií, učebníc a vedeckých štúdií rada píše aj neodborné texty a tvorí i náučnú poéziu pre deti.
Úryvky z knihy
Jednodňový Oliver
Spomínam si na jedného chlapca, ktorý sa volal Oliver. Do histórie nášho sanatória sa zapísal ako „jednodňový“. Prečo? Pretože jeho pobyt u nás trval presne jeden deň. Po prepustení z nemocnice mama hľadala, kam by mohla Olivera umiestniť. Prešli si už všeličím, svojou anamnézou spadal aj k diagnózam, ktoré liečime u nás. Skúsili sme to. Prišiel popoludní, takže v deň príchodu som sa s ním stretla iba na chodbe. Ráno som ho privítala v triede, usadil sa vo voľnej lavici, deti sa mu snažili vo všetkom pomáhať, radiť, navigovať ho. Hoci už odvtedy ubehlo niekoľko rokov, dodnes ho živo vidím pred sebou. Prvá hodina bola matematika. Začala som klasickými otázkami. Akú máš učebnicu? Žiadnu. Čo si sa naposledy učil? Nič. Máš zošit? Nie. Bolo ťažké dostať od neho akúkoľvek odpoveď. Navyše bol väčšinu času odmietavý a uzavretý. Vravela som si, že si musí zvyknúť, veď je tu nový. Začali sme počítať. Dostal zošit a učebnicu. Pristavovala som sa pri ňom častejšie než pri iných žiakoch. Videla som, že problémy mu robia aj základné príklady. V duchu som už uvažovala nad tým, ako by som s ním individuálne mohla skúsiť dobehnúť zameškané. Trieda sa striedala pri tabuli, hodina prebiehala ako inokedy, keď tu zrazu… k tabuli letela stolička, ponad hlavy vedľa sediacich detí taška, na zem spadla lavica. Oliver sa rozbehol po triede. Do každého štuchol. Všetko, čo mu prišlo do cesty, zhodil na dlážku. Som zvyknutá na rôzne afekty, reagujem takmer okamžite. Vyletela som za ním, aby som bola bariérou medzi ním a ostatnými deťmi. Jednak preto, aby im neublížil, ale zároveň vediac, ako rýchlo vedia moji chlapci vrátiť každý podnet na agresiu, som sa snažila zamedziť aj takejto interakcii. Pokojným hlasom, hoci vnútri to vo mne vrelo, som sa mu usilovala prihovoriť. Lenže Oliver ma nevnímal. Začal kopať do skrine, päsťami udierať do steny. V strachu, aby si neublížil, som sa ho pokúšala upokojiť a znehybniť. Nereagoval na nič. Musela som mu fyzicky zabrániť v sebapoškodení a zároveň dosiahnuť, aby prestal ničiť všetko okolo seba. Napriek tomu, že nie som žiaden drobček a Oliver mi siahal asi tak po hruď a vážil tridsať kilogramov, vždy ma dokázal odstrčiť a pokračovať v devastačnej činnosti. Nedalo sa nič robiť, začala som akciu „bojové komando“. Cieľom bolo dostať ho na zem, chytiť za ruky a znehybniť. Len ma tak nadhadzovalo. Medzitým som poslala deti po pani psychologičku. Snažila som sa Olivera upokojiť. Keď som si myslela, že ma už vníma, skúšala som ho pustiť, ale afekt prepukol odznova. Medzitým prišla psychologička. Obe sme si od Olivera z vďaky vypočuli všetky „vybrané slová“. Psychologička duchaprítomne zalarmovala sociálnu pracovníčku, ktorá dobehla do triedy. Trom sa nám ho podarilo dostať von na relaxačný gauč na chodbe, no Oliver sa nevedel upokojiť. Medzitým sme cez okno zavolali pani riaditeľku, ktorá práve išla z hodiny. Stáli sme okolo neho teraz už štyri, no mali sme všetky čo robiť, aby sme ho udržali aspoň v relaxačnom kútiku, kde bola najmenšia pravdepodobnosť, že si ublíži. Zavolali sme RZP (rýchlu zdravotnú pomoc) a netrpezlivo čakali. Moji žiaci nikdy tak pekne, dlho a samostatne nepracovali. Aj oni asi pochopili závažnosť situácie. Na tie chvíle, kým prišla sanitka a Oliver dostal niečo na upokojenie, asi nikdy nezabudnem. Poslednýkrát som ho videla, keď ho brali záchranári. Dodnes sa sama seba pýtam, čo mohlo také malé dieťa dohnať do takejto vyhrotenej situácie. Mamka ani nebola prekvapená naším telefonátom. Prešla si so synom už všeličím. Hoci dúfala, že u nás chvíľu vydrží, a poskytne mu tak aspoň trochu normálneho detstva, nepodarilo sa a ona to asi podvedome aj čakala.
Nemohlo sa to skončiť horšie
Bolo to už dávnejšie, učila som v bratislavskej základnej škole. Žiačka sa volala Helenka a už v piatej triede mi hovorila, že chce byť učiteľkou. Presne ako ja. Tešilo ma to. Bola šikovná, milovala slovenčinu a slohy písala tak úžasne, že spolužiaci zabúdali zatvárať ústa, keď na hodinách čítala svoje práce. Lenže… bola Rómka zo sociálne znevýhodneného prostredia. Otec vo výkone trestu a mama ťažká alkoholička. A doma ďalší štyria súrodenci, o ktorých sa bolo treba postarať. V siedmej triede úmyselne zostávala po vyučovaní, aby nemusela ísť domov. V osmičke sa začal jej prospech rapídne zhoršovať, a tak z deviatky išla na učňovku bez maturity. Podstatné bolo, že trvala iba tri roky. Bolo treba začať zarábať. Párkrát sa mi aj po základnej škole ozvala, potom sme na seba stratili kontakt. Nechodila na stretávky a bývalí spolužiaci mali o nej len útržkovité informácie. Školu nedokončila, namiesto toho chodila na rôzne brigády. Živila celú rodinu. Pred dvomi rokmi, začiatkom septembra, mi zavolala jedna bývalá žiačka. Vraj či viem, že Helenka zomrela. Obesila sa. Mala dvadsaťsedem rokov. Skoro celá trieda sme sa stretli na cintoríne. Nikto nevedel, prečo to urobila, povrávalo sa všeličo. Je to môj najhorší zážitok spojený so žiakmi. Úplná bezmocnosť. Mala som chuť postaviť sa pred jej mamu a spýtať sa, prečo sa toto muselo stať. Teraz to už vidím inak. S pokorou. Na prvom mieste sú vždy rodičia. Nech sú akíkoľvek. Učiteľ môže pomôcť, ukázať smer, ale vždy je až ten druhý.
Zdroj: www.grada.sk
