ČLOVEK VLKU VLKOM
Miesto: Múzeum liptovskej dediny v Pribyline
Kurátorka výstavy: Jana Babušiaková
Vystavujúci autori: Robert Bielik, Lenka Černota, Ivana Mojšová, Oľga Paštéková, Jarmila Sabová Džuppová, Ľubomíra Chylová Sekerášová, Pavol Truben
Spolupráca: Liptovské múzeum, DOT. Contemporary
Trvanie výstavy: 1.7. – 30.9.2023
Výstava siedmich umelcov a umelkýň vstupuje do kaštieľa v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline na základe spolupráce Liptovského múzea a Liptovskej galérie P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Na krátky čas je tak táto historická budova konfrontovaná s výtvarnými dielami, vzniknutými len nedávno. Keď sa stretne staré a nové, často sa uvažuje hlavne o odlišnostiach, no v tomto prípade je pozornosť zameraná najmä na to, čo majú spoločné.
Vlk je totiž častým námetom historického umenia. Stával sa súčasťou obrazových alegórií aj žánrových lesných či poľovníckych výjavov, jeho miesto v našej kultúre však siaha oveľa ďalej – do rozprávok, mytológie či dokonca do prísloví a slovných obratov ako človek človeku vlkom, zvlčiť sa a pod. Povesť tohto zvieraťa vyrastá z dávneho rozdelenia sveta na vnútorný, „náš“ a vonkajší „cudzí“ okruh, kultúru a divočinu, osadu a les, v ktorých platia odlišné zákonitosti a sú jeden pre druhého ohrozením. Vlk, predstavujúci potenciálne nebezpečenstvo pre človeka, ktorý sa ocitne na jeho území a napadajúci pokojne sa pasúce stáda, získal imidž krutého, zákerného zabijaka.
Výstava okrem historických súvislostí hľadá napojenie i na samotný priestor. Podľa historickej teórie, založenej na erbe v rytierskej sále i dobových úpravách, sa totiž predpokladá, že pôvodne parížovská kúria mohla v 15. storočí slúžiť aj ako poľovnícky zámoček Korvínovcov. Na to mala výhodnú polohu v kraji lesov a hôr, kde na seba naráža divoká príroda a civilizácia. Táto hraničnosť sa na severe Slovenska do istej miery zachovala a môžeme tu tak sledovať, ako k týmto dvom zložkám ako ľudstvo pristupujeme. Vlk sa totiž postupne navracia do našej prírody a my na neho nie sme zvyknutí. Možno narúša priestor, ktorí sme počas posledných 200 rokov plne prispôsobili pre seba, možno našim domácim zvieratám už chýba prirodzený inštinkt prežitia a sú príliš ľahkou korisťou. Alebo je v nás uložený dlhoveký kultúrny kód, vďaka ktorému sme vlkom fascinovaní, ale sa ho aj bojíme lebo nám čosi hovorí, že by sme sami mohli byť jeho korisťou? Preto mu dovolíme existovať len na stále sa zmenšujúcich okrajoch našej rozpínajúcej sa civilizácie. Sme voči vlkovi spravodliví, alebo sa k nemu správame akoby bol človek vlku vlkom? Na túto otázku výstava neposkytne odpovede, ale necháva priestor na zamyslenie.
Zdroj: www.galerialm.sk
