Odborník radí: Súrodenecká rivalita

Malé deti sú reaktívnejšie, preto častokrát reagujú spontánne, bez ohľadu, na etiku, spoločenské zásady a zvyky. Jasne dajú najavo, keď sa im niečo páči, ale aj keď sa im niečo nepáči. Hlavne v styku s inými deťmi sa môžu cítiť „ohrozené“, ako emočne, tak aj materiálne.

Častokrát môžeme sledovať deti, ktoré sa v prítomnosti iných detí utiahnu do seba, ostanú stáť, zmraštia tvár a sledujú „protivníka“, následne utekajú k rodičovi, aby dal jasne najavo: “ toto je moja mama, môj otec. Toto sú moje zdroje života a starostlivosti. Choď preč, chod si nájsť svojej…!“

Často môžu byť deti až agresívne voči iným deťom, čo sa môže prejaviť až fyzickým útokom, ktoré z ich pohľadu je len ochrana vlastného zdroja lásky, mlieka a pozornosti…. Rovnako, a o to intenzívnejšie, to môžu byť medzi súrodencami.

Je veľmi dôležité napĺňať základné potreby súrodencov spravodlivo.

Spravodlivo nie v zmysle, ako jednému, tak aj druhému, nakoľko každé dieťa je iné a potrebuje rozdielny prístup. Spravodlivo v zmysle, nevedomky neochudobniť potreby jedného súrodenca pred potrebami druhého.

Ak jedno dieťa uprednostňujete pred druhým, a niekedy sa to deje nevedomky, môže to u nich vyvolať pocity neférovosti, rivality, nespravodlivosti. Malé deti začnú na seba o to viac upozorňovať svojim vlastným spôsobom, krikom, plačom, odmietaním jedla, hádzaním o zem predmetmi alebo aj sebou samým. A práve takýmto spôsobom deti môžu poukazovať na svoje vnútorné pocity ukrivdenosti a strachu.

Malé dieťa nevie ešte jasne sformulovať svoje požiadavky a povedzme si úprimne, že aj máloktorý dospelý človek to vie. Veľa nezhôd vzniká práve z očakávania, že ten druhý si má domyslieť čo potrebujem.

Väčšinou to býva tak, že prvorodené dieťa dostáva všetkého viac. Však je prvé a nikto nechce nič pokaziť a zanedbať. Dostáva veľa lásky, pozornosti, hračiek, všetkého. Pri druhorodenom to už nie je až tak intenzívne. Pri treťom sa to stáva „také normálne“. Je to ako keď idete do lunaparku. Prvýkrát je to niečo vzrušujúce, chcete si vychutnať každú atrakciu, fotíte sa kde sa dá, kúpite si kopec suvenírov a máte najviac krásnych spomienok. Pri druhej návšteve možno ešte objavíte niečo nové, alebo si zaspomínate, ale už to nie je také intenzívne, už sa nepotrebujete všade fotiť a všade dychtivo utekať. Pri tretej návšteve, ste už „ostrieľaní vrátnik“, ktorý presne vie, kde už ísť a kde nie, v kľude bez väčších emócií prejde lunaparkom a možno si dá len cukrovú vatu pri odchode. Z pohľadu reaktívnosti psychiky tento princíp platí pri rovnakých podmienkach pri všetkom. Je to proces učenia a osvojovania. Rovnako ako každá nová známosť je plná emócií, ale časom to prejde do určitej rutiny a zvyku. Je to úplne rovnaké vždy a všade.

Napísal som, že väčšinou, lebo jednou z výnimiek môže nastať napríklad vtedy, ak tento proces osvojovania niečo „naruší“. Napríklad ak rodičom umrelo druhé dieťa , tak pri treťom to môže byť práve naopak. Emócie, zážitky a všetko s tým spojené môžu byť oveľa intenzívnejšie vychádzajúc napríklad z pocitu uvedomenia vďačnosti, že tretie dieťa je zdravé a živé a dostane viac pozornosti ako prvorodené.

Z tohto vyplývajú dve paste, kedy rodičia môžu nevedomky vypestovať pocit rivality a neférovnosti vo svojich deťoch a pridám aj tretiu.

• Tým že prvé dostáva viac, ako ďalšie po ňom

• tým, že ďalší súrodenci dostávajú viac, ako tí pred ním

• tým že jeden súrodenec je chlapec a druhý dievča.

Následky môžu byť katastrofálne, v extrémnych prípadoch v budúcnosti až fatálne. Každý rodič chce, aby súrodenci v staršom veku už spolu vychádzali, pomáhali si a držali spolu, keď oni tu raz nebudú. To je cieľ. Ale cestu akú si zvolia, vôbec k tomuto cieľu nemusí viesť.

Najväčšou chybou pri výchove je zapieranie a hlavne ospravedlňovanie zo strany rodičov: “ čo to hovoríš, to nie je pravda, ako by som mohol, oboch vás mám rád rovnako, …. „

Jedinou úlohou rodiča je pripraviť svoje deti na vlastný život.

A tento fakt musí byť základná premisa výchovy, najvyššia hodnota, z ktorej vychádzajú všetky postoje, rozhodnutia, odmeny a tresty, a pod.

Častokrát sa tento pojem zamieňa. Rodičia hovoria o spravodlivosti pri výchove, ale pritom konajú z pohľadu rovnocennosti a naopak.

Jedno dieťa je v 9. situáciach poslušné a keď raz niečo spraví, rodičia ho neprimerane potrestajú, lebo sú prekvapení: “ako to mohlo urobiť , sme z neho sklamaní, veď nikdy nič zlé nespravilo, asi sa niečo deje, musíme zasiahnuť skôr, aby sa to neprehĺbilo“.

Druhé dieťa v 9. situáciách neposlúcha, a raz niečo bez odvrávania spraví: „ my sme vedeli, že predsa je po mne, že to dokáže, že je „dobré“, veď to chcelo viac času, je to dievča a ešte má aj v škole nejaké starosti….“ Vnímate ten rozdiel?

Mimochodom, toto je bežný princíp fungovania psychiky v každej oblasti od psychológie vzťahov, psychológie výchovy až po psychológiu predaja. Ľudia reagujú na to čo je posledné a bližšie k nim. O tomto princípe sme si spomenuli v článku Pochvaly vz. Tresty.

Keď sa vrátim k súrodencom, ktorý jeden bol 9x poslušný a k druhému, ktorý bol 1x poslušný zistíme, že jeden zo súrodencov bude celé toto konanie vnímať ako silne nespravodlivé. A k tomu obaja za odmenu pôjdu do kina. Možno to je rovnocenné, ale nie spravodlivé.

Dieťa bude najprv na tieto neférové prístupy upozorňovať a časom si osvojí a naučí sa: „ načo byť 9x dobrý, keď je to pre rodičov normálne, potom raz niečo spravím a samé výčitky, tresty, emočné odmietnutia narozdiel od brata, ktorý bol len raz dobrý a hneď vychválený do neba a ešte dostane rovnakú odmenu ako ja.“

Aj tu funguje pavlov podmienený reflex „podnet-reakcia“. Dieťa sa veľmi rýchlo naučí, že je pre neho výhodnejšie viac nepočúvať ako počúvať. „Však keď to funguje u brata, tak prečo by nemalo aj u mňa.“ Takže pozor na rovnocennosť.

Rovnocennosť neznamená spravodlivosť.

Ako vnímate situáciu: „keď sa v práci nadriem, čo všetko musím, urobiť, koľko času a stresov obetujem, aby som dosiahol pracovný výsledok, ale kolega, ten nič neurobí, ten sa len zašíva, raz za čas niečo spraví aj to len pred očami riaditeľa a má rovnaký plat ako ja…. aaaaaaa … roztrhne ma!!!“

Už sa viete lepšie vžiť do pocitov detí? Ako sa cítite, keď vám ešte aj váš šéf bude rozprávať ako váš kolega sa snaží, a on je predsa mladší, a je to predsa žena a .. a … a .. a .. .. a je vám to na aj tak úplne jedno, aj tak je to nefér, nech hovorí čokoľvek.

„Deti potrebujú hranice a rodičia disciplínu“

Rivalita medzi súrodencami môže prudko vzrásť v rodine kde sa uplatňuje tzv. „voľný štýl“ výchovy. Kde vládne presvedčenie, že dieťa sa narodilo ako dokonalé a netreba ho meniť ani vychovávať, ono najlepšie vie čo, ako a kedy. Svojou výchovou ho len preprogramujem na svoj obraz. Celé zle. A najviac tým trpia deti. Videl som trojročné deti, ako bijú svojich rodičov a oni sa smejú, lebo dieťa potrebuje voľne nechať plynúť svoje emócie. Ako deti ničili cudzí majetok a „bolo to v poriadku“. Už v troch rokoch boli nezvládnuteľné a to ich čaká ešte puberta. Je štúdiami dokázané, že deti bez hraníc sú v dospelosti najviac nešťastné v každej oblasti, sú labilné, emočne nestále, majú problémy s autoritami, priateľmi, striedajú partnerov ako by stále niečo hľadali… hľadajú pokoj, ktorý im mali určiť hranice svojich rodičov.

Buďte spravodlivý a dôsledný vo výchove.

Každú situáciu sa pokúste hodnotiť nezaujato, ako by bola prvá. Samozrejme, môžete preukázať svoju veľkodušnosť, lebo je to spravodlivé, že každý sem tam zakopne a urobí chybu, niečo zlé, a častokrát nevedomky. Načo veľké tresty a zákazy.

No pri opakovanom neužitočnom správaní treba zasiahnuť bez emócií a v duchu „ak nezasiahnem čo z toho dieťaťa vlastne vychovám?“Pozor však na extrémy, všetko má svoju mieru aj tresty. Trest musí byť produktívny, ak je kontraproduktívny, treba zmeniť spôsob.

Najväčšiu dôveru si ako rodič získate práve svojou spravodlivosťou a dôslednosťou. Nedáte deťom šancu špekulovať, vykrúcať sa a robiť si s vami čo chcú.

Deti sa budú cítiť vo vašej blízkosti bezpečne, vedia, že vždy rozhodnete správe a žiadne špekulácie ich neobmäkčia a ani slabé chvíľky, lebo ste mali ťažký deň, tak to nechcete riešiť. Vaša disciplína a spravodlivosť je jedna z najväčších vecí, ktoré im môžete do života dať.