Medvedík Pú v novom vydaní

Medvedík Pú – najväčšia klasika detskej literatúry –  nechýba medzi narodeninovými titulmi vydavateľstva Slovart, ktoré oslavuje 25 rokov a pri tejto príležitosti vydáva viaceré hity v novom vydaní, alebo komplety v boxe, či v jednej knihe.

Medvedík Pú je pôvabná rozprávková knižka o príhodách malého medvedíka a jeho priateľov s pôvodnými ilustráciami E. H. Sheparda. Práve tie sú mimoriadne cenné a pre mnohých milovníkov medvedíka Pú naozaj čosi výnimočné, kvôli čomu si kúpia túto knižku.

Každá nová generácia detských čitateľov nanovo prežíva s  Medvedíkom Pú a  jeho kamarátmi Prasiatkom, Híkajom, Krištofom Robinom a  Tigrom hrdinské skutky a  zázračné dobrodružstvá.
Pritom kniha Medvedík Pú vyšla prvý raz v roku 1926 a dostala cenu Najčítanejšia detská kniha. Vlastne ešte rok predtým vyšla prvá poviedka o zlom druhu včiel. A potom sa to rozbehlo – z milého medvedíka sa postupne stala hviezda detských knižiek.

Začítajte sa do nádhernej knižky Medvedík Pú:

KAPITOLA PRVÁ,
v ktorej sa zoznámime s Medvedíkom Púom a so včelami a príbeh sa začína

Za Krištofom Robinom schádza dolu schodmi Medveď Eduard a hlavou robí bum, bum, bum. Pokiaľ viem, je to jediný spôsob chôdze dolu schodmi, ktorý pozná, ale občas sa nazdáva, že by azda vymyslel aj nejaký iný, len keby tak mohol na chvíľu prestať búchať hlavou o schody, aby sa mohol zamyslieť. Ale vzápätí má pocit, že možno ani nie. V každom prípade práve zišiel, a môžete sa s ním zoznámiť: Je to Medvedík Pú.
Keď som počul jeho meno prvý raz, napadlo mi to isté, čo teraz vám, myslel som, že je mužského rodu.
„Veď aj ja,“ povedal Krištof Robin.
„Tak prečo ho voláš Pú?“
„Nevolám.“
„Ale vravel si…“
„Nevolá sa Pú, ale Medvedík Pú. Nechápeš?“
„Á, teraz už áno,“ povedal som rýchlo a dúfam, že ste to pochopili aj vy, pretože toto je jediné vysvetlenie, ktoré dostanete.
Občas sa Medvedík Pú príde dolu zahrať nejakú hru, inokedy len tak sedí pred kozubom a počúva rozprávky. Toho večera…
„A čo bude s rozprávkou?“ opýtal sa Krištof Robin.
„S akou rozprávkou?“ spýtal som sa.
„Nemohol by si, prosím, prosím, jednu Medvedíkovi Púovi porozprávať?“
„Možno, že by som mohol,“ povedal som. „Aké rozprávky má najradšej?“
„O sebe. Pretože je to taký druh medveďa.“
„Aha, rozumiem.“
„Takže mohol by si, prosím?“
„Pokúsim sa.“
A tak som sa pokúsil.

. . . . .

Bolo, nebolo, pred dávnymi časmi, niekedy minulý piatok, býval Medvedík Pú v lese pod menom Pieskovec.
„Čo to znamená ‚pod menom‘?“ opýtal sa Krištof Robin.
„To znamená, že mal nad dverami napísané zlatými písmenami svoje meno a býval pod ním.“
„Medvedík Pú tomu celkom nerozumel,“ povedal Krištof Robin.
„Teraz už áno,“ zamrmlal nejaký hlas.
„Tak pokračujem,“ povedal som.
Jedného dňa počas prechádzky prišiel Medvedík Pú na čistinku uprostred lesa. Uprostred čistinky stál obrovský duba zo samého vrcholca toho duba sa šíril hlasný bzukot.
Medvedík Pú sa posadil ku kmeňu stromu, oprel si hlavu o labky a zamyslel sa.
Najprv si povedal: „Ten bzukot má nejaký dôvod. Neexistuje bzukot bez dôvodu. Ak počuť bzukot, znamená to, že niekto bzučí, a jediný živý tvor, ktorý takto bzučí, je včela.“
Potom dlho premýšľal a nakoniec povedal: „A jediný dôvod, pre ktorý sú na svete včely, je, aby robili med.“
Potom vstal a povedal: „No a jediný dôvod na výrobu medu je, aby som ho mohol zjesť.“ A  začal liezť na strom.