Detská séria Priateľstvo plné koláčikov pokračuje druhou knihou!
Prešlo len desať dní od otvorenia pekárne Cukor a škorica, a už frčí jedna radosť!
Je tu Lyžička tajomstiev. Pokračuje nádherná séria Priateľstvo plné koláčikov o takmer 11-ročnej Hannah, ktorá miluje pečenie, s jej mamou si práve otvorili vlastnú pekárničku a ľudí prirovnáva k zákuskom a dezertom.
Vďaka mamkinej pekárničke si Hannah rýchlo obľúbili aj spolužiaci v novej škole. Čosi sa však deje s jej priateľkou Miou. Správa sa čudne, akoby sa snažila silou-mocou zapadnúť medzi ostatných.
Na všetko prikyvuje, vychvaľuje ich do nebies, akoby sa podlizovala, pritom ona taká vôbec nie je a nepotrebuje to. Keď si z nej a Hannah uťahuje ďalšia kamoška Misha, Mia to vždy berie vážne a chce sa jej ospravedlniť, vyjsť jej v ústrety a za každú cenu. Keď ju Hannah upozorní, že Misha len žartuje, Mia sa zháči a začervená…
Prečo to všetko robí?
Ako Hannah docieli, aby mali Miu radi, aj keď zostane sama sebou?
Druhá kniha zo série Priateľstvo plné koláčikov Lyžička tajomstiev rozpráva krásny príbeh o rodine, dievčenských priateľstvách, a najmä o tom, že každý z nás má vlastné sny. Je len na nás, aby sme sa pokúšali premeniť ich na skutočnosť. A pomôcť nám v tom môžu práve priatelia.
Prečítajte si úryvok z knihy Lyžička tajomstiev:
Viete, ako sa hovorí: Prestaň snívať – začni konať? Je to jeden z mojich najobľúbenejších výrokov. Mať sny je skvelé, ale premeniť ich na skutočnosť je omnoho lepšie.
Moja mamka snívala o tom, že si otvorí pekáreň, a teraz ju má. Volá sa Cukor a škorica.
Otvorila ju len pred desiatimi dňami a je úžasná. Nachádza sa v starej budove v mestečku Ashingham, v tichej bočnej uličke neďaleko centra. Na dverách obchodíka je zvonček, ktorý zacinká, vždy keď niekto vojde; police vnútri sú plné koláčov, pečiva a chleba od výmyslu sveta a dnu vás vtiahne úžasná vôňa čerstvo upečených dobrôt. Je to vážne moje najobľúbenejšie miesto na svete.
Mama teraz všetko pečie sama, ale o týždeň bude mať na pomoc učňa. Volá sa Dylan, má osemnásť a chcel by sa stať pekárom. Ešte som sa s ním nestretla. Keď mám čas, snažím sa mamke pomáhať, hoci väčšinu dní som v škole (samozrejme). Zvyčajne jej teda pomáham večer, keď na oslavy chystá torty, ktoré si ľudia objednali.
V pekárni pracujem s Paulou za pultom. Nemám dosť rokov, aby som mohla byť riadnym zamestnancom, takže skrátka robím všetko, čo môžem. Venujem sa zákazníkom a balím im zákusky a pečivo. Paula má okolo päťdesiatky (to tvrdí mama) a je naozaj pekná. V Ashinghame pozná takmer každého. Keby mala byť nejaký koláčik alebo pečivo, myslím si, že by mohla byť sušienka s hrozienkami – malá, okrúhla, hrejivá a priateľská.
Pardon – asi to znie trošku zvláštne, že zakaždým porovnávam ľudí, ktorých poznám, so sladkosťami. Mamka je ako perníkový koláčik: ako zmes cukru a škorice, milá a láskavá, ale aj trochu tvrdohlavá a temperamentná.
Práve sme sa sem presťahovali, takže od minulého týždňa ma zožierali obavy, aký bude môj štart v novej škole. V Ashinghame je to tak, že ak ste v šiestom ročníku, navštevujete čosi ako osemročné gymnázium. Je väčšie než normálna základná škola, a tak trochu je už ako stredná a má štyri ročníky. Najprv som sa naozaj obávala, že budem stratená a nenájdem si žiadnych kamarátov, keďže som nastúpila uprostred školského roka. Našťastie, kým sa začala škola, stretla som svoje rovesníčky Alice, Mishu, Laru a Miu. V pondelok, pred troma dňami, sme šli spolu do školy a trávime spoločne každý deň.