Bláznivá Anča z Pomaranča

Toto je ona. Anča z Pomaranča, z ktorou si toho pekne užijete.
„Čaute, ja som Aňa, ale hovoria mi aj Anča. Kto? No moja rodina. Aj keď niekedy mám pocit, že ma doniesol bocian, ktorý si pomýlil adresu. Na nikoho z nich sa nepodobám, nikto mi nerozumie a hlavne, nikto mi neverí. Podľa nich si vymýšľam. Ja? Ani náhodou!
Presťahovali sme sa na ranč k babke. Vraj jej treba pomôcť s hospodárstvom, no babka vôbec nevyzerá, že by nevládala, a navyše vyzerá tak trochu ako bosorka. Pssst, ale nehovorte jej to…“
Ako nám ešte prezradila, spomínaná babka je v porovnaní so susedmi nič. Na stenu si namaľovali prasiatka, ktoré si grilujú človeka. Nie sú to náhodou ľudožrúti?

Anča má bujnú fantáziu a rodina je z jej výmyslov občas poriadne na nervy. Ale zasa je s ňou zábava. Veď nižšie si prečítajte kúsok z tých jej príhod.

„Prečo sa skrývaš?“ pýtam sa ho. „Niečo si vyviedol?“
„Ale nie,“ mávne Ali rukou. „Len som tu tak trochu inkognito.“
„In koryto? Aké koryto?“
LInkognito, tajne, rodičia sa dozvedeli, že máme cez prázdniny povinne prečítať nejaké staré knihy, ak vraj aspoň jednu neprečítam, žiadna skúšobňa nebude,“ vysvetľuje. „No chápeš? Kto by sa cez prázdniny učil? Dúfam, že ma nebudú skúšať, tú knihu som ešte ani neotvoril.“
„A čo tu robíš? Však tú knihu prečítaj a budeš mať pokoj,“ myknem plecom.

Už samotné kapitoly naznačujú, že to bude divoká jazda, pri ktorej sa nasmejete – Šeherezáda v zajatí ľudožrútov, Aj ty môžeš byť živá strava, Na úteku z domu šialených vedcov, Chlap menom Bátoryčka alebo Pečené zemiaky, marshmallows a štuple do uší.
Anča je proste úkaz.
A takisto celá jej rodinka. Jej výsosť Tera alias Tereza, večne namrzená sestra vždy v čiernom.
Mači je Matúš, ktorý rád komolí slová, ale Anča ho má rada.
Jana a Jochi sú ľudožrúti, šialení vedátori, ktorí majú dve deti Aladina a Šeherezádu.
A nesmie chýbať ani pes, babkin vlčiak Hektor von Durhan Hurikán. Krásny, uslintaný, uši mu lietajú okolo hlavy, no keď sa na vás pozrie, dáte mu všetko na svete 🙂

Mimochodom, Ančine výmysly ilustrovala Jana Malatincová.

Začítajte sa do novinky Anča z Pomaranča:

Cestujeme už skoro celú večnosť. Z jednej strany vedľa mňa moja zdutá segra. Celá v čiernom, zmaľovaná ako obrázok. Teda obrázok. Skôr temný hrozivý obraz vyhladovaného upíra.
Z druhej strany sedí môj brat, má len dva roky. Chvalabohu, spí.
„Kedy tam už budeme?“ spýtam sa, keď už od nudy nemôžem vydržať.
„Zlatko, naposledy som ti na túto otázku odpovedala pred dvoma minútami,“ odvetí mama unavene.
Čo sa dá na toto povedať? Iba sa odujem a ďalej zomieram od nudy.
„A čo keby ste sa pozorne pozerali z okna, či na poliach neuvidíte srnky? Alebo zajace,“ snaží sa mama. „Keď ste boli menšie, veľmi vás to bavilo. Kto ich nájde viac, má u mňa žuvačku.“
„Hm, ja tu vidím len jednu malú otravnú muchu, a tá stále bzučí a všetkým lezie na nervy,“ uškrnie sa na mňa moja prehnane milá staršia sestra.
„A ja zas vidím upíra skríženého so zombíkom s rozmazanými ocami, na ktorého sa vylialo vedro čiernej farby,“ odvrknem. Čo si to dovoľuje?
„Daj si pozor, aby som ti jednu netresla!“ oborí sa na mňa upírka.
„Ty si daj pozor, aby si cestou nenašla nejaké zrkadlo, mohlo by sa ti pokojne stať, že v5nom nič neuvidíš,“ nedám sa len tak.
„Prečo by som sa nevidela? Taká šťanda ako ty nemôže pochopiť, čo je emo!“
„Prečo máš potom také rozmazané oči? Určite si zrkadlo ani nevidela, keď si sa ráno machlila, inak by si nemala oči stečené až po bradu!“
Segra na mňa zazrie, potom rýchlo vyberie z5kabelky zrkadielko. Viem, že má oči rozmazané, lebo polku cesty revala za svojím rovnako temným čiernym frajerom a5kamoškami a za všetkým, čo doma nechala, ale aj ona je ku mne odporná, tak čo?!
„Dievčatá, okamžite prestaňte, lebo zobudíte Matúša!“ zašepká mama tak nahlas, ako sa len dá.
„Tak nech mi tá trapka dá pokoj!“ odsekne moja milovaná sestra.
„Ja nie som žiadna trapka, to ty vyzeráš ako mŕtvola!“ nedám sa predsa len tak urážať.
„Kto ti tu je mrtvola?!“ z celej sily ma štuchne lakťom pod rebrá, až nadskočím a nechtiac drgnem do Matúša.
Okamžite sa rozreve.
„Super, teraz si ho zobudila,“ obviní ma sestra.
„Ja som ho nezobudila, ty si do mňa štuchla!“
„Lebo si mi nechcela dať pokoj!“
„A DOSŤ!!!“ ozve sa do detského plaču. „Okamžite sa upokojte a dajte malému čaj, lebo vás vysadím pri ceste!“
To neznelo veľmi dobre. Všade naokolo pole. Ani neviem, ktorým smerom by som sa mala vybrať. Nazad domov by som šla zbytočne. Náš starý byt sme predali.
A cestu k babke do Babkova Babkovského v Dunajskom Babkove nepoznám. Zostala by som tu opustená. Možno by sa o mňa postarali mamine srnky, žila by som s nimi v lese ako Tarzanka a vychovali by zo mňa zajaca alebo sovu.
Radšej rýchlo podám malému čaj.
„Pssst, tíško, upokoj sa, som tu,“ prihováram sa mu, ako som to už asi miliónkrát počula od mamy. Drobec sa napije a stíchne, no očami vystrašene napoly v spánku blúdi po okolí. Evidentne ani netuší, kde sa to vlastne zobudil. Keď sa trochu napije, hlávka mu našťastie začne znova odkväcávať, oči mu klipkajú. Po chvíli je znova v ríši snov.
„Zaspal?“ zasyčí mama spoza volantu.
„Ehm,“ tiež sa radšej snažím byť ticho.
Segra si už poutierala čierne stekance pod očami, nahnevane hľadí doblba. Možno tiež hľadá svoju nevlastnú srnčiu matku. I keď jej by sa väčšmi hodil vlkolak.

Milan Buno, literárny publicista