25. november 2020 / Meniny má Katarína

KNIHA MESIACA: Lovci mamutov a tí druhí

Knižná akcia: Lovci mamutov rozprávajú o pútavej pravekej histórii na Slovensku.
KNIHA MESIACA: Lovci mamutov a tí druhí

Máte doma nádejného historika či knihomoľa? Zvedavosť detí na druhom stupni základnej školy alebo tínedžerov na strednej škole môžete utíšiť knihou Lovci mamutov a tí druhí z pera Pavla Dvořáka. Dejepis nemusia byť len strohé dátumy, ale aj strhujúce čítanie o ranných dejinách na Slovensku, v podobe devätnástich pútavých príbehov. A na svoje si možno prídete aj vy.

Knihu Lovci mamutov inšpirovalo nadšenie nad objavovaním praveku, nad jedinečnými osudmi bádateľov a ich objavov, ale aj nad vlastným poznávaním najstaršej histórie. Pre ešte lepší zážitok z rozprávania je kniha doplnená o ilustrácie od Jozefa Cesnaka, ale aj fotografie rôznych historických nálezov. Bádanie Pavla Dvořáka sa nezastavilo pri lovcoch zo staršej doby kamennej, ale plynule pokračuje až do staroveku, na samý okraj rímskej kapitoly slovenskej histórie. 

Knihu Lovci mamutov môžete teraz kúpiť len za 1€ pri kúpe aspoň 50 kusov v rámci vianočnej akcie 50 kníh za 50 € od Vydavateľstva Rak. Môžete ju využiť ako skvelý darček žiakom na školách, členom detských krúžkov, či v rôznych inštitúciách alebo knižniciach. 

V dobe, keď sa rôzne nepravdivé hoaxy rozšírili ešte aj do národných dejín, je o to dôležitejšie, aby aj mladí čitatelia dokázali rozpoznať skutočnú minulosť od tej, ktorá je len niekoho zbožným prianím alebo nebodaj aj úplným výmyslom.

Prinášame ukážku z kapitoly Výkrik hlinených mohýl, ktorá ilustruje ako citlivo, s nadhľadom a pútavo zároveň dokázal Pavel Dvořák písať aj o temnejšej téme, akou sú napríklad praveké pohrebiská.  

malovane-dejiny-ukazka_0001 2

Výkrik hlinených mohýl (úryvok z kapitoly)

Aj archeologické kultúry mali svoj život. Búrlivú mladosť, pevnú zrelosť, slabú starobu a smutnú smrť. A pamiatky, ktoré zanechali, o tom hovoria presvedčivou rečou. Podľa niektorých nálezov sa dá spoľahlivo povedať, či sú z čias rastu alebo úpadku. Slovenskí archeológovia odkryli pri výskume mohylových kultúr pamiatky, ktoré hovoria o vrchole, o nesmiernej sile, moci, chuti dobýjať a vládnuť.

V Čake pri Leviciach našli a prekopali napríklad mimoriadne veľ kú mohylu. Priemer základne mala päťdesiat metrov a vysoká bola ako trojposchodový dom. Nečudo, ak si ľudia mysleli, že je to prírodný útvar, naozajstný kopec, a nie dielo ľudských rúk. Táto ozrutná mohyla skrývala bohatstvo, ktoré v časoch, keď ju budovali, muselo byť ohromujúce. Archeológovia v nej našli meč, dve kopije, sekery, rozličné šperky, nože, britvy. Mŕtvy, ktorému to všetko patrilo, bol oblečený do bronzového panciera. Je to prvý a najstarší pancier v strednej Európe. Jeho výpoveď má neoceniteľnú hodnotu, pretože pancier nosí len človek, ktorý sa živí vojnou. Ako dobre sa z nej dalo žiť, o tom hovorí už pancier, pretože v tých časoch predstavoval rozprávkové bohatstvo. Nezabúdajme, že bežným materiálom na výrobu pracovných nástrojov a zbraní bol ešte stále kameň a vypálená hlina.

Podobná, len o málo menšia mohyla sa našla v Očkove pri Piešťanoch – bolo v nej sto rozličných keramických nádob. Dnes je to dosť na niekoľko kuchýň, vtedy to bol majetok niekoľkých rodín. A mohyla skrývala aj súpravu drahých bronzových šálok. Spopolnený mŕtvy bol oblečený do šiat zo zlata a striebra, vedľa neho ležali odznaky bojovníka: meč, kopija, štít.

Ak bol teda mŕtvy z Čaky pravekým rytierom, potom v Očkove pochovali kráľa.

rak-fotenie-kniha-kaki-43A teraz si predstavte, že takéto a podobné nálezy, niekedy chudobnejšie, často však aj bohatšie, urobili nielen slovenskí archeológovia, ale aj českí, maďarskí, rakúski, nemeckí. Ako keby územie kočovných kráľov a rytierov stále rástlo, akoby obsadzovali nové a nové kraje. Chuti na to mali dosť. Jasne o tom rozpráva zbroj v hroboch. A jestvujú ďalšie desiatky, ba stovky nálezov, ktoré hovoria o veľkom tlaku, o prudkých nárazoch, rozsiahlom pohybe. O naozajstnom sťahovaní národov, ktoré cez Lamanšský prieliv prešlo do Anglicka, zanechalo stopy až v ústí Rýna, rozhýbalo Francúzsko, Španielsko, Balkánsky a Egejský polostrov, dokonca aj Malú Áziu a Blízky východ.

Povedali sme si, že na Blízkom východe ľudia už vedeli písať. A tak náraz kočovných kráľov a ich rytierov vošiel do písomnej histórie. Na nedlhý čas sa náš pravek pomiešal s antickým starovekom. Obyvatelia Európy sa v boji stretli so svojimi niekdajšími učiteľmi, s pôvodcami neolitickej revolúcie.

Prečítajme si o tom zopár starovekých riadkov.

Útočníci prišli spoza mora, preto ich egyptské nápisy nazývajú „morskými národmi“. Zaútočili ako strašná sila. Vyvrátili mocnú ríšu Chetitov, zničili ďalšie kvitnúce kultúry – a ktovie, kam by až zašli, keby sa nestretli s vojskami egyptských faraónov, ktoré vtedy predstavovali nepremožiteľnú silu. V prvej bitke, do ktorej šli „morské národy“ po boku Líbyjčanov, zabili vraj vojská faraóna Merenptaha 8 500 cudzincov a 10 000 ich odviedli do zajatia. Táto bitka sa odohrala viac ako 1 200 rokov pred začiatkom nášho letopočtu. Ďalšiu vyhral o sto rokov neskôr slávny faraón Ramses III., ktorý porazil Líbyjčanov a ich spojencov najprv na súši a „morské národy“ potom v naozajstnej námornej bitke. Hrozné výjavy z nej si možno prezrieť na egyptských reliéfoch. Sú na nich bojujúce lode a okolo nich celé mračná pozabíjaných ľudí.

Boli aj ďalšie, nemenej slávne bitky, v ktorých sa stretol pravek so starovekom. V jednej z nich napríklad zabil biblický hrdina „staroveký“ Dávid svojím prakom „pravekého“ Goliáša. Do tých čias patrí aj história trójskej vojny a hrdinovia slávneho slepého gréckeho básnika Homéra.

Boli to jednoducho krvavé, kruté, ale aj slávne chvíle. A tak sa vnucuje hneď niekoľko otázok.

Boli azda naši prapredkovia účastníkmi tých neľútostných, ale slávnych bitiek?

Máme právo predpokladať, že hrdinovia z egyptských papyrusov, kamenných nápisov, Homérových básní a zo židovskej Biblie sú synmi čačianskeho rytiera alebo očkovského kráľa?

Keď na Blízkom východe zapisovali mená, bolo medzi nimi aj meno praobyvateľov našej vlasti? Meno, ktoré nepoznáme len preto, lebo ho nedokážeme vyhľadať a rozpoznať medzi desiatkami ostatných útočiacich kmeňov i jednotlivých hrdinov dopodrobna opísaných bitiek?

Bola by to lákavá predstava. Žiaľ, príliš jednoduchá na také zložité obdobie, ako je pravek.

Impulz na „sťahovanie národov“ vyšiel z obrovského priestoru pod Karpatmi a okolo nich. Do neho patrila aj naša dnešná vlasť, to je nesporné. Ale sťahovanie národov sa neodohrávalo ako vojenská výprava, ako pochod armád, ktoré sa pozbierali na príkaz kráľa z Očkova a na príkaz desiatok ďalších kráľov. To v nijakom prípade nie. „Sťahovanie národov“ nebolo v praveku ničím mimoriadnym. Ľudia vtedy neboli tak pevne pripútaní na jedno miesto ako dnes. Pohyb bol pre nich prirodzenosťou. Stále sa sťahovali roľníci, keď opúšťali vyčerpanú pôdu a hľadali si nové polia, a pohyb pastierov za pašou bol od ich života neodmysliteľný.

Sťahovanie národov v dobe bronzovej – napokon aj všetky sťahovania pred ním i po ňom – bolo preto stáročia trvajúcim tlakom, pri ktorom rod pomkýnal rod, črieda čriedu, kráľ kráľa, rytier rytiera, jeden kmeň druhý. Konečný tlak bol výslednicou síl všetkých pomkýnaní. Bohatstvo starovekých ríš priťahovalo lúpežechtivých kočovníkov ako obrovský magnet. Útočili celé stáročia, nezastavila ich nijaká porážka, pretože dostávali stále nové a nové posily. Vnútro Európy sa vlnilo, vírilo, ako naozajstné morské vlny narážalo na pobrežia starovekých ríš a tie sa drobili, rúcali a nanovo formovali.

rak-fotenie-kniha-kaki-42Nebol to náhly útok všetkých kočovných národností, ale obliehanie trvajúce celé generácie. Útočili vždy tie kmene, ktoré boli vytisnuté až na pobrežie mora alebo pritiahnuté bohatstvom starovekých ríš.

Proti Dávidovi teda nebojoval syn čačianskeho rytiera, ani syn iného z kráľov spod stredoeurópskych mohýl, no nie je vylúčené, že Dávida posunul do Palestíny kráľov prasynovec či iný vzdialenejší príbuzný.

Ale netúlajme sa po svete a porozprávajme si aj o situácii u nás doma.

Počasie sa vtedy pokazilo. Prišiel chlad a dažde, klíma priaznivá lesom, ale oveľa menej roľníkom. Museli s horou bojovať o každú piaď zeme a bitku vyhrávali len v najpriaznivejších polohách. To napokon môže byť jeden z dôvodov, prečo sa tak rozšíril chov dobytka. Bujná tráva v lesoch, šťavnaté kríky a riedka lesostep na miestach bývalých polí, to všetko pomáha našej predstave o čriedach kráv i oviec, ktoré križujú našu krajinu obkolesené pokrikujúcimi pastiermi na divých koňoch.

Ale roľníci svoje zbrane nikdy celkom nezložili, stále siali a žali. Doterajší archeologický výskum nedokáže presnejšie stanoviť vzájomný podiel roľníckej a pastierskej práce, a teda ani vzájomný vzťah pastierov a roľníkov. Je však veľmi pravdepodobné, že boli členmi toho istého kmeňa, že jedna časť roľníčila a dodávala obilie, druhá pásla dobytok a zásobovala ostatných svojimi produktmi.

Dobytka sa v tých časoch chovalo veľa. V Bavorsku sa našli celé pahorky zo zvieracích kostí. Zostali na miestach, kam ľudia dobytok zahnali a potom ho pozabíjali pri veľkolepých náboženských obradoch. Možno sú to však skládky kostí, smetiská, aké sme poznali u lovcov mamutov. Najväčší z týchto obdivuhodných pahorkov má asi 270 kubických metrov. Škoda, že nevieme zrátať, koľko tisícok mŕtvych kráv, oviec, koní, kôz i psov to predstavuje.

Podobné, aj keď menšie zvieracie „cintoríny“ sa našli aj na území Čiech.

Na našej púti časom sa míľovými krokmi blížime k dnešku a úmerne tomu pribúda aj množstvo objavených pamiatok. Ešte stále sú roztratené po celej Európe, ale hovoria už takmer o všetkom. Napríklad aj o takej málo trvácej veci, ako je móda, odev našich pravekých predkov. Priamo z územia našej vlasti na to nemáme dosť potrebných dokladov, len jeden zvyšok nazeleno sfarbenej látky, ktorý sa prilepil na spodok bronzového šperku, a bronzovú sponu, do ktorej je vyrytá akási suknica, tunika. V Dánsku sa však našiel celý šatník ľudí z bronzovej doby. Pochovali ich do dubových truhiel v rašeliniskách obsahujúcich látky, ktoré výborne konzervujú textil a kožu. Zo starých šiat aj tak zostali len zdrapy, ale bolo ich dosť na to, aby sme si vedeli predstaviť, ako mŕtvych na pohreb vystrojili.

Muži aj ženy mali na hlave vlnenú čapicu a vlasy upevnené sieťkou. Oblečené mali kratšie pláštenky alebo dlhšie plášte a pod nimi sukňovité rúcha (tuniky), suknice a živôtiky.

Boli to pekné, pestrofarebné kroje. Vzorky vtedajšieho textilu poznáme i z dnešného Nemecka. Našli sa v soľných baniach – soľ ich zakonzervovala tak dobre, že sa dá rozlíšiť ľanová a vlnená tkanina, pestré farby, dokonca aj rozličné väzby nití, plátnová (nite sa pretínajú kolmo), šikmá keprová, ba aj rebrovaná, takzvaná ripsová lemovka.

Za zmienku stojí, že v našom rozprávaní sme nebadane prekročili prah jednej éry. Z doby bronzovej sme prešli do železnej. Naozaj len nebadane. Železo v tých časoch ešte veľa neznamenalo. Bolo len vzácnym prepychovým materiálom, drahším ako zlato. Z výroby železa zbohatli celé ríše v krajinách, kde železo objavili na brehoch Nílu, Eufratu a Tigridu, u nás ešte nepredstavovalo nijakú hospodársku silu. Stredoeurópske kmene bohatli z medi, cínu, dokonca aj zo soli. V okolí alpských soľných ložísk sa nazbieralo neuveriteľné bohatstvo. Archeológovia objavili a preskúmali desiatky bohatých hrobov a našli v nich šperky zo zlata, medi aj bronzu, rozličné retiazky, závesky, ihlice, spony, náramky, železné zbrane a nástroje, meče, kopije, nože, ražne, sekery, predmety zo slonoviny, jantáru a skla a medzi tým odznaky moci – bronzové sekerky vyzdobené uškami, čakany so zvieracími gúrkami, dokonca aj naozajstné kráľovské žezlá.

Ale aj u nás žili bohatí ľudia. V niektorých mohylách v Čechách sa napríklad našli bohato vyzdobené vozy. Na reliéfoch z Egypta, zo Sýrie a z Asýrie boli na vozoch zobrazení vždy len králi. Aj vozy uložené do hrobov museli symbolizovať podobnú moc, tým skôr, že mŕtvi vlastnili zlaté a strieborné predmety, dovezené až z Talianska. Taký tovar si mohol dovoliť nakupovať naozaj len najbohatší. Praveká spoločnosť sa začala diferencovať. Máme čoraz viac dokladov o tom, ako sa namiesto niekdajších volených náčelníkov a rozličných staršinov chopili moci naozajstní králi a ich vojaci. Ako si ju vydobyli nie z vôle svojich súkmeňovcov, ale pomocou zbrane. Ako si zo spoločného majetku, rovnako ako z lúpeží, za ktorými tiahli do najvzdialenejších krajín, vydržiavali nákladné panovnícke dvory, ako okolo seba zhromažďovali zástupy služobníctva, remeselníkov, azda aj prvých otrokov. Ako vládli nielen živým, ale rozhodovali aj o ich smrti. Ako si so sebou ešte aj do hrobu brali niekedy celé desiatky svojich súkmeňovcov.

Ak vás ukážka zaujala, radi by sme upozornili na vianočnú akciu 50 kníh za 50 € od Vydavateľstva Rak , v rámci ktorej môžete Lovci mamutov kúpiť len za 1 € pri kúpe min. 50 výtlačkov.



Komentáre